Anton Hrnko: Malo by nám ísť o konštruktívnu politiku

02.08.2016

Slovenská národná strana išla do posledných parlamentných volieb okrem iného s tým, že si za jeden cieľ svojej politiky vytýčila konštruktívnu spoluprácu naprieč politickým spektrom so všetkými tými, s ktorými takúto spoluprácu v prospech občanov Slovenska možno robiť. Vnútorne nás viedlo presvedčenie, že všetkým tým, ktorí sa usilujú o politickú moc v štáte, ide na prvom mieste o občana a jeho záujmy.

Rozdelenie na opozíciu a koalíciu pri takomto prístupe možno chápať len ako technické; veď všetkým by malo ísť o jedno (blaho občana), len cesty, ktoré k tomu vedú, ukazujú rôzne. Žiaľ, ukazuje sa, že na slovenskej politickej scéne sú politické sily, ktorým primárne nejde ani tak o štát a jeho občanov, ale o moc za každú cenu. A keď túto moc nie sú schopní uchopiť, tak sú rozhodnutí rozvrátiť štát bez ohľadu na to, že rozvrat je to najmenšie, čo by si občan v tejto turbulentnej dobe želal.

Ako jeden z tvorcov súčasného ústavného modelu Slovenskej republiky konštatujem – a nepoviem tým nič nového – že pri tvorbe našej ústavy sme sa do značnej miery inšpirovali z nemeckého kancelárskeho modelu, ktorý bol značne odlišný od zoslabeného francúzskeho modelu, aký sa použil pri formovaní Ústavy prvej ČSR a aký s určitými rezíduami pôsobil na našom území aj po roku 1945. Avšak keďže nebola ochota plne uplatniť nemecký kancelársky systém, zostali v našej Ústave mnohé nedokonalosti, ktoré nemecká ústava z roku 1949 na základe skúseností z Weimarskej republiky odstránila. Treba povedať, že ide o tie nedostatky weimarskej ústavy, ktoré umožnili deštruktívnou politikou pravice i ľavice v Ríšskom sneme priviesť Weimarskú republiku ku kolapsu a viac-menej viedli k legitímnemu nástupu nacistov k moci.

Tieto nedokonalosti spočívali v tom, že kríza v jednom orgáne štátu – v tomto prípade v Ríšskom sneme – deštruktívnou politikou krajnej ľavice a krajnej pravice podporovanou zároveň mobilizáciou ulice sa preniesla aj na iný pilier štátnej moci, ktorou bola vláda. Nemecko sa tak v najťažších rokoch hospodárskej krízy dostalo do mocenského závozu, do hlbokej krízy štátu a mnohí si úprimne vtedy mysleli, že východiskom bude vláda pevnej ruky. O tom, ako to všetko dopadlo, existujú celé regály kníh a netreba to špeciálne pripomínať.

Tragédia druhej svetovej vojny však prinútila nemeckých politikov a štátnikov rozmýšľať o tom, ako vytvoriť ústavné prekážky, ktoré by zamedzili opätovnému kolapsu štátu, ako to bolo v roku 1933. Okrem napr. zavedenia kvóra 5% získaných hlasov vo voľbách pre politické strany, aby mohli vstúpiť do parlamentu, to bolo najmä zavedenie systému konštruktívneho vyslovenia nedôvery kancelárovi/vláde (článok 67 spolkovej ústavy). Uvedené ustanovenie hovorí o tom, že návrh na vyslovenie nedôvery kancelárovi a teda vláde je možné podať len vtedy, keď v parlamente existuje už väčšina pre nového kancelára, nový kancelár je už známy a vyslovenie nedôvery predchádzajúcemu kancelárovi je zároveň poverením nového kancelára na zostavenie vlády už majúcej v parlamente väčšinu. Ako som už uviedol, takémuto hlasovaniu o nedôvere sa hovorí konštruktívne (konstruktives Misstrauenvotum). V prípade opačného postupu, keď by opozícia chcela vysloviť nedôveru kancelárovi a teda vláde, sa hovorí o deštruktívnom hlasovaní o nedôvere. Takéto hlasovanie však v nemeckom parlamente nie je možné.

Bez toho, že by som chcel robiť lacné analógie k medzivojnovým dejinám Nemecka, nemožno nevidieť, že postup, ktorý zvolila na svoje konanie časť dnešnej slovenskej parlamentnej opozície, má všetky známky deštruktívneho politického konania. To, že sa zahryzla Matovičova „brigáda božích bojovníkov“ do ministra Kaliňáka, dokonca, že ho v priebehu pár dní navrhla dvakrát odvolávať z funkcie v dobe pre Slovensko veľmi citlivej, by sa ešte pri silnej dávke „tolerancie“ dalo chápať. Ale to, že sa rozhodla hlasovaním o nedôvere premiérovi povaliť celú vládu bez toho, žeby mala čo len elementárnu predstavu o tom, čo bude robiť o hodinu po páde vlády, na druhý deň, o týždeň, žeby mala predpoklady čo i len na vytvorenie menšinovej vlády, nemožno chápať ináč ako deštruktívnu, nezodpovednú politiku. Keď sa k tomu ešte pridá skutočnosť, že argumenty na svoje tvrdenia sa snažia niektorí koryfeji „opozičnej spravodlivosti“ získavať vyslovene kriminálnou činnosťou a, našťastie, neúspešnou mobilizáciou ulice, nemôžem nevysloviť obavu o ďalší vývin v našom štáte. Ukazuje sa totiž, že konštruktívnu spoluprácu v prospech občana a štátu od časti dnešnej opozície nemožno očakávať.

Ako však ďalej? Ako riešiť vzniknutú situáciu, keď sa niekto snaží robiť z parlamentu „teátro“ a popri tom aj znemožniť vláde konštruktívne pracovať pre občana? Nuž ukazuje sa, že bez legislatívnych zmien v rokovacom poriadku to asi nepôjde. Zdá sa mi však, že cez rokovací poriadok sa nebude dať všetko vyriešiť. Treba sa zamyslieť aj nad niektorými ústavnými zmenami a jednou z nich by malo byť aj zavedenie systému „konštruktívneho vyslovovania nedôvery“ premiérovi/vláde, aby sme sa niekedy nedostali s našou politikou do neželaného a občanovi určite škodlivého politického „závozu“.