A. Jozef Lang: Škandalózne vyhrážanie sa maďarského zástupcu na 13. ročníku Hodnotiacej konferencie zahraničnej politiky Slovenskej republiky

22.02.2012 | Počet prečítaní: 708

Bratislava, 20. februára 2012 – V preplnenej kongresovej sále Ministerstva zahraničných vecí SR sa 14. februára 2012 konal 13. ročník Hodnotiacej konferencie našej zahraničnej politiky za r. 2011, na ktorej som zastupoval Slovenskú národnú stranu z poverenia predsedu Jána Slotu.

Podujatie s účasťou akreditovaných diplomatov na Slovensku bolo rozdelené do troch blokov, pričom v prvej časti vystúpili najvyšší politický predstavitelia štátu, na čele s prezidentom Slovenskej republiky Ivanom Gašparovičom.

Jeho vyvážená analýza zahraničnej politiky zdôrazňovala v prvom rade slovenské záujmy v kontexte záväzkov a svetových turbulencií. Preto poukázal na potrebu ofenzívnej diplomacie, ktorá má zodpovedať všetkým farbám slovenskej zástavy, a nie len jednej. Otvorene pomenoval hlavné problémy, ktoré sa týkajú aj Slovenska. Upozornil predstaviteľov politických strán, že Slovensko stratilo národnú zhodu a schopnosť definovať konsenzom strategické ciele našej politiky, čo je zapríčinené utilitárnymi záujmami politických strán. Povedal, že ak sa vieme podeliť o skúsenosti z politickej transformácie u nás so štátmi na Balkáne a Kube, tak musíme byť schopní stanoviť hlavné strategické zámery štátu naprieč politickým spektrom. Tento cieľ je dôležitý aj preto, lebo ťažisko globálnej ekonomiky sa presúva na východ, čo sa prejavuje aj v tom, že USA sa v stále väčšej miere orientujú mimoeurópskym smerom. Výzvy multilaterálnych záväzkov Slovenska je preto potrebné flexibilne koordinovať s partnermi, pričom je dôležitá aj spolupráca s Ruskom. Prezident privítal vyššiu úroveň ekonomizácie našej diplomacie a vyjadril nádej, že Európska únia zvládne ťažkú finančnú krízu. Zároveň vyzval MZV, aby vo väčšej miere spolupracovalo na politických úlohách štátu vo vzťahu k zahraničným Slovákom. Prezident Gašparovič neobišiel ani pálčivé otázky vzťahov s Maďarskom, nakoľko výkon politiky tzv. národnej agendy spôsobuje problémy u všetkých maďarských susedov.

Predseda Národnej rady SR Pavol Hrušovský sústredil pozornosť na zahraničnopolitickú činnosť Národnej rady v r. 2011, ktorú považuje za prospešnú. Spomenul síce, že medzinárodný systém je rozkolísaný, zabudol však na skutočnosť, že zlá spolupráca parlamentu /na čele so Sulíkom/ a ministerstva zahraničných vecí, prispela ku krachu vlády a k medzinárodnej politickej blamáži, ktorá potvrdila neschopnosť plniť programové vyhlásenia vlády SR. Predseda parlamentu síce spomenul, že v septembri 2011 bola u nás delegácia zahraničného výboru maďarského parlamentu, neuviedol však ani jeden úspech v prospech Slovenska v chronických problémoch s Maďarskom. Vtedajší predseda parlamentu Sulík s nablbnutou rafinovanosťou bojoval proti soche Svätopluka na nádvorí bratislavského hradu, mobilizoval do boja mimovládne organizácie, ktoré sme neskôr videli pri gorilích tancoch organizovaných protestov, alebo pri bojovom nasadení za sochu Márie Terézie. Nikto však zahraničnému výboru maďarského parlamentu nepovedal zásadné nie vývozu občianskoprávnej agendy orbánovho Fidesu z maďarskej puszty na civilizované Slovensko. Nikto dokonca neodsúdil oficiálnu doktrínu budapeštianskej vlády zameranú na revíziu Trianonskej mierovej zmluvy.

Predsedníčka vlády Iveta Radičová povestnou prázdnotou naplnila priestor kongresovej sály veľkolepým objavom, že pád jej vlády bol najvyššou cenou za euroval a za vlastný gól vládnej koalície. Tento štátnický výrok zodpovedá poučkám marxisticko-leninskej sociológie, ktorú údajne študovala. Možno práve jej nedávny nápad, zriadiť v budove úradu vlády múzeum zločinov komunizmu súvisí aj so zločinom vtedajšieho režimu, že absolvovala uvedené štúdium.
Premiérka sa však skromne nepochválila pred diplomatmi, že planéta opíc v podaní jej rodnej strany SDKÚ má v osobe ministra Dzurindu najúspešnejšiu gorilu, ktorej vzdávajú hold na demonštráciách tisíce mladých ľudí. Z prítomných zrejme nikto nepochopil, prečo spomenula, že sme prežili dva kruté a nemilosrdné totalitné režimy, fašistický a komunistický a práve tieto skúsenosti nám umožňujú prostredníctvom mimovládnych organizácií šíriť ideály demokracie na Balkáne a v Bielorusku. Na Lukašenkovi pritom nezostala suchá ani tá povestná nitka. To asi preto, lebo nedokázal predať hlboko pod cenu platinu a nezúčastnil sa ani stámiliónovej aféry ľudoopov a príbuzných primátov v našom demokratickom svete.

Zlatým klincom programu bol minister zahraničných vecí Mikuláš Dzurinda. V prvom rade prejavil obrovskú snahu pôsobiť žoviálne, uvoľnene a pritom seriózne. Kolorit jeho vystúpenia a fyzická podoba zvádzali k porovnávaniu s komickou postavou dedinského „Edizóna“ zo známeho filmu režiséra Jakubiska „Nevera po Slovensky“. Jediné, v čom sa minister nepodobal s hercom, bolo bezhraničné vychvaľovanie sa vlastnými úspechmi. V niektorých chvíľach mal človek pocit, že Dzurinda prešiel k inému bodu až vtedy, keď už bol dojatý sám sebou. Jedným vrzom sa pochválil, že má v Afganistane 350 vojakov, pochválil sa, že inicioval rezolúciu proti Lukašenkovi, ale vysoko vyzdvihol veľmi dobré vzťahy s Maďarskom. Za svoju nehynúcu zásluhu považuje to, že sa nedal vyprovokovať našim južným susedom a na rozdiel od skutočných goríl potvrdil ľudskú zdržanlivosť.
Čo je však horšie, zabudol prítomným vysvetliť, prečo sa zo Slovenska nikto nezúčastnil na svetovej konferencii o bezpečnosti v Mníchove, keď sa tam stretli osobnosti svetovej diplomacie vrátane Ruska a aj našich susedov z V4-ky. Dzurinda nevysvetlil ani to, prečo podpísal s Maďarskom dohodu, na základe ktorej budú veľvyslanectvá Maďarska vybavovať vízovú agendu Slovenskej republiky v troch štátoch. Potom ako sa minister pochválil rozvojom cestnej a energetickej prepojenosti s Maďarskom, súhlasil s premiérkou Radičovou, že máme ťažké skúsenosti s dvomi totalitnými režimami z minulosti, a že to je zrejme príčinou úspešného pôsobenia našich mimovládnych organizácií v nedemokratických štátoch Balkánu, Bieloruska a dokonca aj Maroka. Škoda len, že nespomenul aj nášho Mórica Beňovského, ktorý v predstihu dokázal, že aj bez mimovládneho sektora a bez skúseností s totalitou sa stal kráľom Madagaskaru. Najviac žiaril minister v závere, keď vyzdvihol svoju zásluhu na tom, že od r. 2011 je Slovensko súčasťou aktivity otvoreného vládnutia, čo s tichým blahorečením prijali všetci prítomní aktivisti „Open society“ /otvorenej spoločnosti/ pána Szorosza. A je to tu: otvorená spoločnosť a otvorené vládnutie.
Na záver náš minister Edizón teatrálne a šeptom vyhlásil, že „budúca vláda má prevziať náš štafetový kolík“ a očakáva, že z tejto cesty nezíde. Nesmie zísť. Tým vlastne potvrdil, že to, čo platilo za červenej totality platí aj u súčasnej modrej, a síce: „kto nejde s nami, ide proti nám, ale nás nesmie z cesty zviesť“. Takto sme mali možnosť pochopiť, prečo sme v pôsobení mimovládneho sektora za hranicami takí úspešní. Poznáme to všetko už z červenej totality, je nám to dávno známe, zatiaľ čo iní o tom ani netušili.

Posledným bodom konferencie bola panelová diskusia so zástupcami parlamentných strán, ktoré predstavili postuláty zahraničnej politiky vo svojich volebných programoch. Prítomní boli zástupcovia SNS, Smer-SD, KDH, SaS, SDKÚ a Híd-Most. V úvodnom vstupe som zdôraznil, že SNS bola jedinou stranou, ktorá po páde bývalého režimu mala vo svojom programe vznik samostatnej Slovenskej republiky, pričom sa v rámci účasti vo vládnych koalíciách podieľala aj na formovaní našej zahraničnej politiky. V informácii o našich programových tézach som osobitne zdôraznil odmietanie byrokratického európskeho superštátu. Sme za budovanie Európy národných štátov, ktorá nepripustí privatizáciu rozpočtov a národných bánk prostredníctvom eurovalu a tzv. dlhovej krízy. Ktorá nepripustí stratu kultúrnej a jazykovej identity národov v kotly liberálneho multikulturalizmu.
Reagoval som však aj na názory premiérky Radičovej a ministra Dzurindu, ktorí hovorili o našich skúsenostiach s krutým komunistickým režimom. Spýtal som sa na logiku ich uvažovania a upozornil som, že práve v deň konania konferencie je na návšteve v Číne delegácia Európskej únie na čele s pánom Barosom, a po červenom koberci išla žobrať od popredných predstaviteľov Komunistickej strany Číny finančnú pomoc na záchranu najdokonalejšieho finančného systému neprekonateľnej demokracie.
V diskusii na tému vzťahov so susednými štátmi som upozornil prítomných diplomatov na nebezpečný vývoj v susednom Maďarsku. SNS venovala týmto otázkam stále zvýšenú pozornosť. Permanentne jej bolo vyčítané, že hrá s „maďarskou kartou“. Dnes hrá s „maďarskou kartou“ Európska únia, ktorá hrozí sankciami voči našim susedom. My upozorňujeme na cielenú politickú deštrukciu Trianonského mieru, keď Budapešť občiansko-právnou agendou zjednocuje národ z odtrhnutých uhorských provincií. Zdôraznil som, že Maďari v susedných štátoch nikdy neboli občanmi Maďarska, ale Uhorska, v ktorom boli dokonca menšinovým národom.
V rámci diskusie mnohí poukázali na niektoré problémy s Maďarskom, hlavne v tých otázkach, v ktorých koná EÚ.
Keď sa prihlásil o slovo Zoltán Bara z Hídu, nikto netušil k akému škandálu sa schyľuje. Tento navonok žoviálny mostár škandalóznym a netolerantným, veľkomaďarským spôsobom vyhlásil, že „ak budúce vlády na Slovensku nebudú viesť s nami dialóg, nebudú brať do úvahy naše názory a požiadavky a budú nás ignorovať, tak v roku 2030, alebo 2040 sa tu zopakuje kosovský scenár!!!“ Povedal to pred svedkami, prítomnými diplomatmi, svojimi koaličnými partnermi a usporiadateľmi. Nikto na toto nebezpečné politické stanovisko nezareagoval a neodsúdil bezprecedentnú vyhrážku. Diskusia bola určite nahrávaná a mala by byť k dispozícii a mala by byť predmetom šetrenia. Takéto vyjadrenia sú vážnym dôvodom k zabráneniu Hídu v účasti vo voľbách. A čo primátor mesta Martin, ktorý kandiduje za stranu s takouto možnosťou politického riešenia národnostnej otázky jeho strany?

A. Jozef Lang