Peter Petko: Cigáni

14.12.2011 | Počet prečítaní: 680

Často o nich rozprávame, avšak bez toho, aby sme si najskôr ujasnili a definovali jednotlivé pojmy aj jednotlivé javy a problémy týkajúce sa tohto etnika. Bez toho sa potom zvyčajne dospeje často k nesprávnym stanoviskám a následne aj k prípadným riešeniam.
Zároveň si treba uvedomiť, že to nie problém iba nášho Slovenska. Je to viac-menej problém všetkých krajín Európy, niekde viac, niekde menej, podľa ich početnosti v danej krajine – a treba si priznať a uvedomiť, že nikde sa s ním komplexne nezaoberali. Následkom toho sú všade problémovým etnikom.

U nás komunistický režim mal povinnú zamestnanosť, podobne to bolo aj v školskej dochádzke a čiastočne aj v bývaní, výsledok však nebol úmerný snahe a vynaloženým prostriedkom. Zmenou politického režimu v roku 1989 u tohto etnika došlo k živelnému vývoju. V prvom rade vznikol problém zamestnanosti, keď hospodárske zmeny priniesli od počiatku masívny nárast nezamestnanosti. Cigáni v pracovnom pomere boli vhodní poväčšine na základné manuálne práce, a preto ich postihla nezamestnanosť v prvom rade, pričom mnohí brať podporu uvítali a ako nezamestnaní sa hlásili aj takí, ktorí nikdy zamestnaní neboli (najmä ženy). Tak za posledných 20 rokov došlo k návyku žiť z podpory, a to najmä u mladej generácie, so všetkými ďalšími negatívnymi návykmi a prejavmi, vrátane geometrickému nárastu pracovne ťažko zaraditeľnej populácie.

Pomenovanie
Je všeobecne známe, že v každom jazyku sa pre iné národy, ale aj mestá a krajiny používajú svoje výrazy. Napríklad my hovoríme Nemecko, Rakúsko respektívne Nemci, Rakúšania atď. Pomenovanie Cigáni má pôvod v gréčtine a dostali ho, keď tiahli do Európy cez Balkán teda Exodus Atsínagoi, ktorý sa začal postupne v 9.-19. storočí n.l. a toto pomenovanie používajú prakticky skoro všetky európske jazyky. Sami Cigáni vo svojom jazyku pre svojich majú výraz Róm a pre všetkých ostatných Gádžo, preto by bolo naozaj dobre, aby výraz Róm a Cigán boli brané ako rovnocenné, v prejavoch s nimi súvisiacich. Veď máme dosť pojmov s prídavným menom cigánsky, napr.: Cigánsky barón, cigánska kapela, cigánske tance, cigánski remeselníci atď., mnohí sa sami naďalej tak nazývajú. Aby pomenovanie Cigán, či Róm malo dobrý zvuk musia sa starať a zaslúžiť sami, lebo ak je niekto asociál môžeme mu dať aj šľachtický titul, za suseda ho nik nebude chcieť. Teraz v hovorovej reči sa často používajú nevýstižné výrazy ako My a Oni, alebo Biely a Čierny, čo je často smiešne, keď podľa farby pleti sú niektorí Gádžovia tmavší ako mnohí Cigáni a opačne.

Národnosť
Každý človek, či si to uvedomuje, či chce alebo nie, je príslušníkom nejakého národa, teda patrí k nejakej národnosti. Od útleho detstva vplyvom rodiny, školy a celého kultúrneho a životného prostredia sa v ňom formujú špecifické črty príslušníka konkrétnej národnosti. Aj v prípade, že následkom rôznych okolností je prinútený žiť v inej krajine, jeho národnostné črty v ňom pretrvávajú, a to aj keby si zmenil svoju pôvodnú národnosť. Dokonca stopy národnostnej mentality pretrvávajú aj v deťoch, hoci už vyrástli v novej krajine a už národnostne cítia ako príslušníci tej krajiny, kde sa narodili, no k národu svojich rodičov majú vždy bližší vzťah ako iným národom.

Iná vec je, keď do novej krajiny odíde veľká skupina a tam sa usadí, aby naďalej žila v zomknutom spoločenstve a tak si zachovala všetky svoje etnické a kultúrne osobitosti od reči až po vierovyznanie, iba že sa stali občanmi iného štátu. Ak títo ľudia v novej domovine nevytvárajú pre hostiteľskú krajinu žiadne problémové situácie, naopak sú pre ňu prínosom a obohatením, nevznikajú s nimi problémy. Tak to bolo napríklad s volyňskými Čechmi, dolnozemskými Slovákmi, povolžskými Nemcami, ale aj nemeckými kolonistami z čias stredoveku, pravda pri vyhrotenej politickej situácii nahrávajúcej extrémizmu, môžu aj tu nastať problémy.
Toto platí ak ide o prisťahovalcov rasovo a kultúrne blízkych hostiteľskej krajine. Vyššie uvedení prisťahovalci boli Európania a kresťania.
Iná situácia nastane, ak takéto skupiny prisťahovalcov sú rasovo a kultúrne odlišné a v novom mieste svojej existencie chcú využiť iba jej výhody a dobrodenia. Naďalej sa chovajú a žijú tak ako v svojej pôvodnej domovine a tvrdo odmietajú preberať spôsob života a kultúru novej vlasti, a tak potom celé generácie zostávajú v novej vlasti stále cudzincami. Tento stav je potom často zdrojom problémov a rozporov medzi pôvodným obyvateľstvom a prisťahovalcami. Týmto problémom sa často neodôvodnene dáva rasistická nálepka a prehliada sa skutočnosť, že práve tieto etniká často z náboženských a rasových dôvodov odmietajú kultúru hostiteľskej krajiny a odmietajú splynúť s ňou, a teda v podstate sú oni sami rasistami. Tak aj Cigáni odmietali prijať spôsob života hostiteľských krajín a zostávali na kočovnom spôsobe života, nehľadiac na jeho negatíva a nevhodnosť pre život v Európe aj keď boli vytvorené podmienky už aj v minulých dobách, aby sa začlenili do majoritnej spoločnosti. Pokiaľ sa aj usadili či už dobrovoľne, alebo nedobrovoľne, neprijali spôsob života majoritnej, hostiteľskej spoločnosti.
Napriek tomu, že u nás žije asi 500-tis. cigánskych občanov, k cigánskej národnosti sa hlási len cca 100-tis., ostatní sa hlásia k Slovákom, Maďarom či iným národnostiam. Teda rasou sú Cigáni, ale národnosťou môžu byť Slováci, Maďari atď., teda je nesprávne, keď sa pri rôznych príležitostiach v súvislosti s Cigánmi hovorí ako o občanoch cigánskej národnosti a nik si neoveril k akej národnosti sa dotyčný Cigán hlási.

Rasa
Každý patríme k nejakej rase. V priebehu storočí došlo k väčšiemu, či menšiemu premiešaniu rás, následkom sťahovania napríklad za prácou. Preto je vhodnejšie a výstižnejšie hovoriť o Európanoch, Araboch, Afričanoch, Indoch, atď., lebo pri zbližovaní, či spolužití nie je dnes rozhodujúca otázka „krvi“, ale otázka kultúry. V rozdielnosti kultúry a z nej vyplývajúceho spôsobu života a pohľadu na jeho hodnoty treba hľadať korene „rasových“ problémov.
Samozrejme máme aj typické prejavy rasizmu ako napríklad fyzické útoky rôznych extrémistov. V skutočnosti ide o prejavy primitívnych adolescentov (aj oneskorených), ktorí sa potrebujú „vybiť“ a v skutočnosti ani nevedia prečo to robia, o nacizme, alebo o fašizme „nemajú ani šajnu“. Najčastejšie sa „vybijú“ na futbalových štadiónoch, kde ich počínanie nemá nič spoločného zo skutočným fandením. Tieto prejavy rasizmu nemožno tolerovať, práve tak ako nemožno tolerovať napr. pedofíliu, aj keď sú to našťastie jedno aj druhé prejavy mizivej časti spoločnosti.
Na strane druhej sa v otázke rasizmu často pristupuje s prehnanou precitlivenosťou, napr. ak sa poškodia náhrobky na obecnom cintoríne ide o vandalizmus, ale ak sa to stane na židovskom, tak už to je rasizmus, a pritom v obidvoch prípadoch ide o prejavy hlúposti detí či adolescentov, prípadne vyšinutých jedincov.
Útoky Cigánov na Gádžov sa obyčajne nepovažujú ako rasistické, ale len ako výtržníctvo, nie je to vždy naopak.

Korene problémov spolunažívania
Výhrady majoritnej spoločnosti voči väčšine Cigánov nie sú z rasových dôvodov, ale pre spôsob ich života, preto napríklad je naozaj hlúpa anketová otázka: „Či by ste chceli za suseda Cigána. Lebo na takú (hlúpu, či perfídnu) otázku by bola správna odpoveď otázkou: „akého“?, pretože aj medzi Gádžami sú takí, ktorých by nik za susedov nechcel.
Je ale pravdou, že podstatnú časť Cigánov za susedov Gádžovia majú právo nechcieť. A to nie z dôvodov rasových, ale ako som už uviedol z dôvodov ich spôsobu života, a to najmä pre ich vzťah k bývaniu.

Vzťah Cigánov k obydliu
Väčšina občanov má k bývaniu viac menej kladný vzťah a podľa svojich možností ho z času na čas aj vylepšujú, pravda, nájdu sa aj obydlia viac ošarpané, ktoré takpovediac dožívajú. Ich majitelia buď na to už nemajú ani síl a často ani prostriedkov (sú starí, osamelí, z nízkymi príjmami), alebo sa postupne stali asociálmi.
Avšak zriedkavo sa nájdu také prípady, aby Gádžovia z týchto skupín svoje obydlie, či už je to dom, alebo byt zámerne postupne demolovali, aby vylamovali drevené konštrukcie len preto, aby ich použili ako palivo, aby búrali steny, alebo v bytoch demontovali radiátory, vane, šporáky, aby ich predali do zberu. Toto, žiaľ, však robí značná časť Cigánov a v každom meste máme príklady takejto nám nepochopiteľnej devastácie, kde z dobrých obydlí sa stali v priebehu niekoľkých rokov ruiny. Známy košický Luník IX je najmladší z Luníkov. Pôvodne tam dostalo byt 250 gádžovských a 250 cigánskych rodín. Gádžovia boli pre neúnosné podmienky, ktoré začali vytvárať asociálni spoluobyvatelia nútení z tohto pôvodne prekrásneho sídliska odísť. Niektoré paneláky sú už v takom stave, že sa pristupuje k ich demolácii.
To, že títo obyvatelia neplatia platby za poskytované služby by sa dalo ospravedlniť dočasnou zlou finančnou situáciou, ale nakladanie s odpadom a demolácia obydlí vedúca až do úplnej neobyvateľnosti domov a okolia, prosto totálna devastácia sa nedá ospravedlniť a ničím rozumným zdôvodniť.
Takto sa k obydliu často správali vojaci vo vojne. Pre nich domy slúžili iba na niekoľkodňovú zastávku, čo im poskytovala úkryt. Preto bez rozpakov kúrili s tým, čo im prišlo pod ruku a vybúrali otvory tam, kde potrebovali. No a, samozrejme, po sebe zanechali neporiadok a špinu. Keďže vojaci idú s postupom frontu možno o nich povedať, že „kočujú“.
Naozaj – kočovníci sa k miestu dočasného pobytu správajú ako k veci na „jednorázové použitie“ a tento vzťah v nich podvedome pretrváva, aj keď už bývajú na jednom mieste.
Podobne napríklad Mongoli, aj keď bývajú na jednom mieste v okolí svojho bydliska nič neposadia. Ani jedna železničná stanica (okrem Ulán Bátarskej) nemá vysadený nejaký strom, ale prvá stanica na čínskom území vás privíta vysokými topoľmi. Číňania sú roľníci, Mongoli kočovníci.
Podobne aj Cigáni prišli ako kočovníci. U nás od tereziánskych čias bola snaha, aby sa usadili a začlenili do spoločnosti, oni to ale odmietali. Socializmus, kočovníctvo zrušil a Cigáni mali všetky možnosti pre usadlé bývanie. Povinná zamestnanosť bola zárukou prijmú a zároveň možnosťou, skôr či neskôr získať bývanie práve tak ako Gádžovia. Žiaľ, iba malá časť si osvojila aj gádžovský spôsob života, vrátane bývania. Títo sú dnes bezproblémoví susedia a ich národnostná príslušnosť, či rasový pôvod nikoho nezaujíma.
Je pravdou, že bytové pomery značnej časti cigánskeho obyvateľstva sú otrasné. Preto možno bolo by načase spracovať Bielu knihu o vzťahu Cigánov k bývaniu a to aj o kladné príklady, ktoré sú, žiaľ, v malom počte, tak aj o bezpočetnosti tých, kde kvalitné a pekné domy zdevastovali na ruiny. Sme svedkami aj toho, ako mnohí Cigáni odmietajú dokonca zúčastňovať sa prác na výstavbe bytov pre nich. Práve tak by sa mal priebežne dokumentovať stav postavených sociálnych bytov a postihovať asociálnych devastovateľov aj z radov Cigánov. Asociáli vymysleli aj nový termín „dom je vybývaný“. Možno teda oprávnene tvrdiť, že tí, čo nás pre bytové podmienky asociálnej časti tvrdo kritizujú, by rýchlo zmenili názor keby ich dostali za susedov. Ako prinútiť týchto ľudí, aby sa k obydliu správali ináč? Touto závažnou otázkou sa zatiaľ nikto dôslednejšie nezaoberá, určite to nepôjde iba výchovou a vzdelávaním, budú potrebné aj postihy. Ešte je tu dôležitá otázka, dokedy bude spoločnosť znášať tieto náklady?!

Rómovia a vzdelanie
V USA bola rasová segregácia, keď černošskej časti obyvateľstva sa upierali mnohé občianske práva, ale aj týchto podmienkach sa mnohí usilovali získať kvalifikáciu, získať vzdelanie, aby si tak zlepšili svoje postavenie, svoju finančnú situáciu.
Počas socialistického režimu mali naši cigánsky spoluobčania všetky podmienky rozvoja. Zamestnanosť bola prakticky povinná, podobne školská dochádzka, jedinci pokiaľ chceli, mali možnosť získať ľubovoľnú kvalifikáciu, žiaľ, drvivá väčšina rodičov k tomuto svoje deti neviedla a nevedie. Práve opačne, je bežným javom, že oni sa nechcú mať lepšie, že im tento stav vyhovuje, lebo tento stav na strane jednej prináša biedu a horšie životné pomery, na strane druhej prináša slobodu.
Gádžovia sa od útleho detstva musia podriaďovať nejakému životnému režimu. Treba ísť do škôlky, potom do školy, potom do zamestnania. Treba načas vstávať, vykonávať telesnú hygienu, upratovať. S naším spôsobom života je spätý celý rad povinností.
Cigáni (a takisto notorickí bezdomovci a notoricky nezamestnaní z radov Gádžov) sú v podstate slobodní ľudia. Majú vlastne celý deň pre seba a sú pánmi svojho času. Nuž, za všetko sa platí, my slobodou, oni zlou životnou situáciou. Z detí, ktoré nemajú ukončené ani základné vzdelanie, naďalej vyrastajú spoločensky a pracovne „nepoužiteľní“ občania so všetkými negatívami, ktorí len zaťažujú spoločnosť. Ich počet rastie geometrickým radom, lebo títo ľudia sa k sexu správajú živočíšne, nezaujíma ich či splodené deti budú zabezpečené. Je hlúpe tvrdiť, že 13-ročná sopľanda otehotnela kvôli rodinným prídavkom, preto v prvom rade by sa mala v týchto komunitách viesť sústavná sexuálna výchova. Antikoncepčné prostriedky by sa tu mali poskytovať bezplatne. Nezabúdajme, že pred časom mali aj Gádžovia mnohodetné rodiny, väčšina žien nebola rada z opakovaných tehotenstiev, antikoncepcia to zmenila.
Dotácie a dane sú jedny z pák štátu, preto by bolo vhodné, aby aj rodinné prídavky sa stali konečne takouto pákou. Rodinné prídavky by sa po treťom dieťati mali vyplácať len takej rodine, kde deti budú mať primerané podmienky. Asociálkam (bez ohľadu na národnosť a rasu) by sa po treťom dieťati mala ponúknuť dobrovoľná sterilizácia za doživotnú rentu. Uvedomujeme si vôbec, že privedením dieťaťa do prostredia, kde nebude mať zabezpečené primerané životné podmienky, sa porušujú základné práva tohto dieťaťa?! Že dieťa nedostane vzdelanie, lebo jeho rodičia o to nemajú záujem. Veď bolo by žiaduce, aby primerané percento Cigánov bolo či v štátnej, alebo obecnej polícii, platí to aj pre iné profesie, kde ale ich vziať s príslušnou kvalifikáciou.
Áno, vzdelanie je základný problém. Pozdvihnutie maxima populácie Cigánov na úroveň Gádžov je možné jedine sústavnou širokou starostlivosťou a motiváciou smerujúcej k ich vzdelaniu. Na strane druhej sankciami a nepodporovaním tých, ktorí to budú odmietať, lebo žijeme v slobodnej krajine a každý si môže vyvoliť ako chce žiť, ale nik nemá nárok žiť na úkor spoločnosti, či je to Gádžo alebo Cigán. Musí to platiť pre všetkých, lebo spoločnosť dnes je nútená niesť veľký a stále narastajúci batoh ekonomického zaťaženia od asociálov, nech sú z akejkoľvek skupiny, dokedy to ale bude zvládať? Toto si musíme uvedomiť všetci, čo tvoríme túto spoločnosť, teda aj vláda a parlament. Z toho dôvodu je potrebné vyriešiť tri najzákladnejšie problémy:
Dať prácu
Usmerniť sexuálnou výchovou pôrodnosť
Zvyšovať vzdelanostnú úroveň.

Dať prácu
V našej ústave máme zakotvené aj právo na prácu. Uvedomil si niekto, že napriek väčšej, či menšej nezamestnanosti za celých 20 rokov doteraz nik toto právo neuplatnil? Veď namiesto podpory by občanovi mala byť poskytnutá náhradná práca. Takto bola postavená napríklad pražská „hladová zeď“! Ako by potom krásne vyzerali brehy našich riek a potokov, lesy, cesty atď. keby si títo poberatelia podpôr museli peniaze zarobiť.
Preto nie podpory, ale náhradná práca v rozsahu zodpovedajúcej výšky dnešnej podpory. Mzdové prostriedky by boli z toho koša, z ktorého sa dnes zadarmo rozdávajú.
Ak by takú prácu niekto odoprel, je to jeho vec, žijeme v slobodnej krajine, ale nič by nedostal, len deti by mohli dostávať primerané jedlo v stravovacích zariadeniach, kde by dostali raňajky, obed, večeru, resp. ošatenie. Bez práce dochádza k degradácii ako osobnosti, tak celej takejto spoločnosti.
Pravdaže, zaviesť toto do praxe si vyžiada značnú námahu na všetkých zainteresovaných stupňoch. Oveľa ľahšie je rozdať podpory, na to asi pamätali aj tvorcovia našej ústavy.
Je naozaj načase (už 20 rokov), aby si to vláda a zákonodarcovia uvedomili a cez samosprávy realizovali poskytovanie náhradnej práce, a tak by sa aj vyselektovali tí, ktorí pracovať chcú. Na druhej strane zas špekulanti, ktorí dávky v nezamestnanosti majú len ako doplnok k čiernej práci.

Sexuálna výchova a usmernená pôrodnosť
Sexuálny život je tu často na živočíšnej úrovni. Pre kvalitný sexuálny život tu nie sú ani materiálne podmienky (súkromie) a ani príslušné základné vzdelanie. Následkom toho je vysoká pôrodnosť, lebo tehotenstvo je tu ako vedľajší produkt pri súloži, pri ktorej dochádza iba k pudovému uspokojeniu potrieb „samca“. Takto počaté deti žijú potom často v otrasných podmienkach. Prípadným oponentom dávam otázku: Chceli by ste sa do takýchto podmienok narodiť bez ďalšej nádeje na primerané životné podmienky, alebo radšej nenarodiť? Otrasných príbehov nezodpovedného počatia je bez počtu.
Preto základnou náplňou rôznych komunitných centier by mala byť sexuálna výchova so zameraním na plánované rodičovstvo, a to najmä u mladej generácie. Ako je možné, že do ukončenia povinnej školskej dochádzky školopovinné dievča porodí aj dve deti? Mala by sa tu venovať plánovaná a sústavná pozornosť antikoncepcii, ktorá by tu bola bezplatná, ale evidovaná.
Zároveň tam, kde nie sú primerané podmienky pre výchovu viacerých detí hmotne zainteresovať ženy po treťom dieťati na dobrovoľnú sterilizáciu a to tak, že im bude ponúknutá primeraná doživotná renta, napr. 60 až 100 eur mesačne. Ak Gáždovia (vo väčšine) tvrdia, že tri deti je maximum starostlivosti, ktorú môžu uniesť (pravda sú aj svetlé a príkladné výnimky), tak ľuďom, ktorí žijú pod hranicou biedy a ktorí nemajú nijaké podmienky pre primeranú výchovu a starostlivosť, by tri deti mali tiež stačiť.
Tam, kde žena trestno-právne porušila starostlivosť o deti, vykonať sterilizáciu zo zákona. Dieťa u nás môže hocikto splodiť len tak, bez akejkoľvek následnej povinnosti a zodpovednosti. Týmto sa od prvopočiatku poruší jeho základné právo na primerané životné podmienky? Tak, ako súdnym rozhodnutím možno deviantného muža kastrovať, tak by sa mala sterilizovať aj žena, ktorá sa dopustila trestného činu zanedbania povinnej výchovy. Uvedomujeme si vôbec fakt, že na hocijakú činnosť treba mať oprávnenie viazané na rôzne podmienky, iba dieťa možno splodiť „len tak“, bez akejkoľvek následnej starostlivosti? Poznám prípad retardovanej Gadžovky, ktorá sa stihla vydať, porodila tri deti, potom ju muž opustil (aj jej rodina) a ona sa dostala celkom na dno a sama je zrelá na umiestnenie do ústavu. Deti, ktoré žili v otrasných podmienkach jej boli nakoniec odňaté, no tým, čo prežili, budú možno poznačené na celý život. Tieto deti (a mnohé im podobné) sa nepýtali na svet, prečo teda museli byť vystavené takémuto krutému životu? Kde je tu ozajstná humanita? Uvedomí si konečne vláda hrozbu, ktorá plynie z tejto geometricky rastúcej živočíšnej pôrodnosti?

Vzdelanie
Dosiahnuť záujem o vzdelanie bude naozaj ťažký problém. Aby si títo ľudia uvedomili, že jedine vzdelaním sa môžu mať ich deti lepšie, to bude beh na dlhé trate. Toto by mala byť druhá základná úloha komunitných centier, viesť rodičov tak, aby svoje deti podporovali v tom, aby sa učili. Ak by sa zistili nadané deti, tak tieto deti podporovať hoci aj zaplatením internátov a ďalších nákladov. Toto robili niekedy u chudobných Gádžov rozumní feudáli. Plošne dávať deti do internátov, či platiť im zato, že sa vôbec ukážu v škole je prílišný luxus. Áno dať im pomôcky, stravovanie, ošatenie, ale len tým, ktorí budú sa chcieť učiť, ktorí preukážu aj výsledky. Už malé deti by sa mali viesť k tomu, že nič nie je zadarmo.
Len vzdelaním sa môžu Cigáni priblížiť na úroveň Gádžov, lebo bez vzdelania, nech by bol akokoľvek ten človek bohatý (napríklad úžerou) bude len tým čím bol, obyčajný „Cigán“, veď len o vzdelanom človeku hovoríme: „pán ten a ten“. Vzdelanie a kvalifikácia to sú dve veci, lebo aj človek s jednoduchou kvalifikáciou vlastným pričinením (teda hlavne čítaním) môže dosiahnuť vysokú úroveň vzdelania. Na strane druhej aj človek s vysokoškolskou kvalifikáciou môže mať skoro nulovú úroveň všeobecného vzdelania.

Záver
Tak, ako som v úvode uviedol, k týmto spoločensky už existenčným problémom spoločnosti doposiaľ žiadna vláda koncepčne zodpovedne nepristúpila a to nielen v našom štáte. Týka sa to aj rozvojových krajín. Riešime problém výživy, ale neriešime problém živelnej pôrodnosti, že sa to dá, dokázala Čína, a je to jediná vhodná cesta.
Kto bude mať štátnickú odvahu pustiť sa do uvedených problémov? Lebo tí, ktorí by to mali riešiť mi pripomínajú dievčinu, ktorá nechtiac otehotnela, síce tehotenstvo nechce, ale nič nepodniká, a nakoniec to končí utajeným pôrodom a následným trestným činom – usmrtením. V spoločnosti to môže vyústiť do …… (radšej nie).
Môžeme pokojne povedať: Vlády prichádzajú a odchádzajú, no tento problém nielenže zostáva, on hrozivo narastá.

December 2011
Mgr. Ing. Peter Petko