Peter Petko: O migrácii, utečencoch, emigrantoch a imigrantoch

13.01.2012 | Počet prečítaní: 219

Migrácia je prirodzený prejav u všetkých živočíšnych druhov, vrátane človeka, ale práve takým prirodzeným javom je obrana vlastného teritória. Preto pri posudzovaní, či zaujímaní postoja v tejto problematike je potrebné presne vedieť, kto je čo a aké sú jeho práva a povinnosti.

Migranti

V existencii ľudstva, okrem malých migrácii poznáme aj veľké, ktoré nazývame sťahovaním národov. Dochádzalo pritom k zániku národov a civilizácii a k vzniku nových. Malé migrácie boli a budú závislé od technických, politických a hospodárskych podmienok.
Posledné desaťročia sme svedkami, že Európa a Severná Amerika, ale aj Austrália sú vystavené stále väčšiemu náporu migrantov z iných svetadielov. Tiež sme svedkami narastajúcich problémov, ktoré táto väčšinou neželateľná a ilegálna a čoraz väčšia migrácia prináša pre „postihnuté“ krajiny. Možno konštatovať, že ide už o menšie „sťahovanie národov“.

Pri posudzovaní a riešení akéhokoľvek problému je treba si vždy najprv ujasniť pojmy, lebo v opačnom prípade môžeme dospieť k nesprávnym uzáverom, ktoré niekedy môžu mať fatálne a neodstrániteľné následky. Pri migrácii (ľudskej) používame celý rad pojmov často bez uváženia ich skutočnej podstaty. Následkom toho potom nesprávne posudzujeme skutočné problémy a zaujímame neodpovedajúce postoje a to na budúcu škodu domáceho obyvateľstva.

Najčastejšie pojmy užívané pri migrácii sú :
Utečenec
Emigrant
Imigrant
Menej časté sú :
Vyhnanec, niekedy používame „jemnejší výraz“ odsunutý.
Vysťahovalec
Prisťahovalec

Utečenci

Utečenci (ináč tiež exulanti ) sú ľudia, ktorí boli nútení opustiť svoj domov pred nejakou hrozbou alebo následkom nejakej tragickej udalosti. Najčastejšie sú to živelné pohromy, vojny, revolúcie. Ich základným poznávacím znakom je, že túto svoju situáciu považujú za dočasnú a po skončení dôvodov pre ktoré museli svoje domovy opustiť sa vracajú do pôvodného domova. Utečenci sa vždy chcú vrátiť. Ruština má pre nich priliehavý výraz, že oni „sedia na kufroch“. Pravda, niekedy sa stáva, že tento stav trvá aj celé desaťročia a mnohí sa možnosti návratu nedožijú. To bol prípad utečencov pred boľševickou revolúciou, pritom utečencami sa možno stať aj vo vlastnej krajine (pri živelných pohromách, alebo v čase vojnových udalostí). Práve tak môže sa občan dostať do vyhnanstva vo svojej vlasti, pravda musí byť dosť rozľahlá.

Emigranti

Emigranti opúšťajú svoju domovinu preto, že chcú sa uplatniť v iných podmienkach, alebo jednoducho chcú žiť v inej krajine či oblasti. Ak je takáto krajina dosť veľká (USA, bývalé ZSSR, Rakúsko-Uhorsko) ale aj menšia (Juhoslávia, ČSR), tak presun v ich vnútri sa nepovažoval za emigrovanie, jednoducho nedošlo tu k prekročeniu štátnych hraníc, čo je základná podmienka pre označenie emigrant. Totalitné režimy nedovoľujú opustenie krajiny a preto odtiaľ možno odísť jedine útekom a potom nazývame utečencami aj týchto v podstate ekonomických (ilegálnych) emigrantov. Z hľadiska hostiteľských krajín všetci ľudia sú prisťahovalci teda imigranti.

Imigranti a hostitelia

Je prirodzeným právom ohradiť, či uzavrieť svoj byt, dom, pozemok ale aj krajinu tak, aby cudzí nemohli tam svojvoľne vstupovať a konať. Je preto nič neobvyklé, ak aj krajiny chránia svoje územia hoci aj rôznymi opatreniami ba aj ohradeniami. Slušný občan vchádza do domu, či na ohradený pozemok cez dvere, či vráta, taktiež prichádza aj do krajiny cez na to určený priestor, ale len po predchádzajúcom súhlase domácich. Mne nikdy nevadilo ohradenie republiky ostnatým drôtom, čo mi ale veľmi vadilo bolo to, že som nemohol voľne odísť cez priestory na to určené, teda cez hraničný priechod. Je základným prirodzeným právom domácich, aby rozhodli koho dnu vpustia a nikto si nemôže vstup vynucovať, preto z tej príčiny sú aj víza.

Prirodzenou vlastnosťou je pomáhať v nešťastí iným a medzi takéto prejavy patrí aj poskytnutie prístrešia ľuďom z postihnutých oblastí, ktorí sa takto stávajú hosťami. Títo hostia sa musia správať tak, aby neboli hostiteľom na obtiaž, aby nezačali pohostinstvo zneužívať. V takom prípade je prirodzeným právom hostiteľov takých hosťov vykázať. Niekedy domáci prijmú, alebo dokonca pozvú cudzích, aby sa u nich usadili. Tak to bolo v prípade saských kolonistov, slovenských vysťahovalcov na dolnú zem, volynských Čechov, povolžských Nemcov atď. Domáci si ale majú dobre rozmyslieť (a obyčajne to nerobia), koho to vlastne prijímajú. Prijatie hostí, ktorí nie sú rasovo, kultúrne (vrátane náboženstva) blízki je vždy nebezpečím, že títo hostia s domácimi splynú veľmi ťažko, alebo nesplynú vôbec. Pritom dôvody nesplynutia sú vždy väčšie na strane hostí. Táto inorodosť a odlišnosť, a z nej vyplývajúca nechuť asimilovať sa, je zdrojom budúcich problémov s hosťami. Sú to tak povediac neuvážené a nepodarené „transplantácie“. Veď napríklad Cigáni sú v Európe už niekoľko storočí a nesplynuli s Gádžami hlavne preto, že to v prvom rade nechceli práve Cigáni. Oni (a aj iní inorodí prisťahovalci) nemali záujem o splynutie, a to zo svojich čisto etnických, či náboženských dôvodov (tento fakt príliš často ignorujeme) a dnes ich hostitelia majú s nimi problémy nie pre rasové dôvody, ale pre ich spôsob života.

Skoro pol storočia mali u nás Cigáni všetky podmienky na rast a začlenenie do majoritnej spoločnosti. Všetci mali možnosť (práve tak ako gadžovia) pracovať, vzdelávať sa, mnohí dostávali byty, alebo si kupovali staršie domy. Žiaľ, o vzdelanie (a to je základná podmienka rastu životnej úrovne) drvivá väčšina nemala a nemá záujem, a to je podstata ich tragického postavenia. Podobne je to aj z ich bytovým problémom. Absencia vzdelania je najzákladnejšou príčinou, že pridelené bývanie v relatívne krátkej dobe úplne zdevastujú. Nechvalne známy Luník IX, bol najkrajší zo všetkých Luníkov. Polovicu bytov tam vtedy dostali Cigáni. No a jeho devastácia začala od prvopočiatku. Gádžovia ktorí tam dostali druhú polovicu bytov boli neúnosnou situáciou postupne prinútení odísť. Dnes máme z Luníka IX geto. Také prípady sa nájdu prakticky v každom meste. To platí aj pri privádzaní detí na svet, kde sa títo občania vôbec nezamýšľajú nad tým, či budú sa vedieť o ne postarať tak, aby mali zabezpečené aspoň základné podmienky. Výsledok toho je, že napriek všetkému úsiliu vrstva asociálnej časti nielen že sa nezmenšuje, ale rastie priam geometrickým radom. A neustály nárast týchto prakticky nepoužiteľných ľudí (pre nevzdelanosť a často aj pre nízku mentálnu úroveň) stále viac zaťažuje spoločnosť.

Po zrútení koloniálneho systému sa do kolonizátorských krajín začali sťahovať obyvatelia kolónií a z nich iba mizivá časť mala dôvod na útek, jednoducho väčšina emigrovala čisto z ekonomických dôvodov. Iné krajiny masívne prijímali z pracovných dôvodov imigrantov z neeurópskych krajín. Dnes v týchto krajinách žijú milióny prisťahovalcov z Afriky a Ázie a z nich iba zanedbateľná časť má primerané vzdelanie a ešte menšia časť má záujem o úplné integrovanie až do splynutia s domácimi. Naviac títo imigranti majú nielenže vysokú pôrodnosť, ale neustále priberajú ďalších príbuzných z ich pôvodného domova a nebezpečne neúnosne narastá príliv nelegálnych imigrantov. Títo nielenže sú neschopní sa pracovne zaradiť (sú nepoužiteľní), ale naviac prinášajú pre hostiteľskú krajinu kultúrnu hrozbu.

Pred boľševizmom bolo nútených utiecť niekoľko miliónov obyvateľov a títo najprv považovali svoju situáciu za dočasnú a veľmi túžili sa vrátiť domov. Tí ktorí neodolali a vrátili sa skončili v táboroch Gulag-u. Ostatní žiaľ v exile umreli skôr ako sa zmenila v domovine situácia a pritom títo imigranti (utečenci) sa od počiatku bezproblémovo integrovali v hostiteľských krajinách. Ich potomkovia už iba menami sa odlišujú od spoluobčanov a to preto, že boli rasovo a kultúrne blízki, možno povedať, že preto „transplantácia“ prebehla úspešne. Na rozdiel od toho súčastní imigranti doslovne zaplavujúci európske krajiny nemajú v drvivej väčšine najmenší záujem na integrovaní sa, ale v hostiteľskej krajine si vytvárajú vlastné enklávy, kde ako keby preniesli svoju domovinu. Tieto enklávy sa stávajú zárodkom ekonomických ale ešte viac kultúrnym (náboženským) problémom. Napríklad pri posudzovaní ich náboženstva treba vychádzať z reciprocity náboženských práv v ich krajine. Prečo im dovoľovať stavať mešity (kde hrozí nebezpečenstvo propagácie a šírenie fundamentalizmu ), keď v ich materských krajinách je často prenasledované kresťanstvo a to až trestom smrti, to isté platí aj pre odievanie atď. Vravievame, že „múdrejší ustúpi“, ale schádza nám z mysle že potom „hlúpy (bezohľadný, drzý apod.) má nakoniec osoh.
Bežnou praxou je, že ak „hosť“ spôsobí materiálnu či fyzickú ujmu „domácemu“ ide o obyčajný trestný čin či priestupok, ale v opačnom prípade ide VŽDY o rasovú udalosť. Tak to vždy interpretujú ako členovia menšín a veľmi často aj krátkozrakí „zástancovia“ občianskych a ľudských práv.

Máme právo a povinnosť brániť svoju domovinu, aj keď v súčasnosti je to iba tichá invázia a toto by si mali aj uvedomiť zodpovední politici a štátnici, lebo nakoniec by sa nám mohlo stať, že „ pre dobrotu na žobrotu .“ Preto treba zo zadosťučinením kvitovať kroky tých vlád, ktoré konečne začínajú brániť národné, kultúrne a v konečnom dôsledku existenčné práva svojho národa.
Zlá až katastrofická situácia sa nevyrieši živelným sťahovaním do „úrodných pastvín“, ale podaním pomocnej ruky, aby vo svojej domovine aj imigranti mohli primerane žiť. Pravda je však taká, že aj oni budú musieť chcieť prijať túto ruku, vrátane osvojenia si jasných pravidiel.