Spomienka na Vavra Šrobára v jeho rodisku

Pridané: 22.08.2017

Spomienková slávnosť pri príležitosti 150. výročia narodenia Dr. Vavra Šrobára (9. augusta 1867)  uskutočnila sa 18. augusta pri jeho rodnom dome v Liskovej pri Ružomberku

Zúčastnili sa jej aj štátny tajomník Ministerstva vnútra SR Rudolf Urbanovič, primátor Ružomberka Igor Čombor, predstavitelia obce Lisková, predseda Krajskej organizácie SNS v Žiline Erik Gemzický, predseda Okresnej organizácie SNS v Ružomberku Miroslav Zigo. ako aj ďalší hostia a obyvatelia obce Lisková

Osobnosť V. Šrobára priblížil liskovský starosta Jozef Murina, ktorý podčiarkol, že u jeho rodáka  sa od mladosti prebúdzalo národné povedomie. Na gymnáziách v Levoči, v Banskej Bystrici sa priatelil so študentmi s ktorými spieval slovenské piesne, pripíjali na bratstvo, vernosť národa. Za tieto aktivity ho obvinil  z panslavizmu a vylúčili ho zo štúdií. Nemal právo študovať na žiadnej strednej škole na Slovensku. Preto musel maturovať v Přerove.  Vysokoškolské štúdium absolvoval na lekárskej fakulte v Prahe, kde sa spriatelil so slovenskými študentmi ako napríklad s Martinom Kukučinom,  s Jozefom Gregorom Tajovským.

Po promócii za doktora lekárstva zostal v Prahe ešte rok a špeciálnymi kurzami si dopĺňal lekárske vedomosti. Ako lekár organizovaním Československého Červeného kríža na Slovensku prispel k rozvoju zdravotníctva, k boju proti tuberkulóze a starostlivosti o zdravie detí.

Lekársku prax začal V. Šrobár v Liskovej, o niekoľkých mesiacoch si v roku  1899 otvoril ambulanciu v byte v Ružomberku.

Pre búrenie a protištátnu činnosť bol v roku 1906 uväznený v žalári kaštieľa sv. Žofie v Ružomberku. Odtiaľ ho na jeden rok premiestnili do Segedínu. Aj po prepustení z väzenia pokračoval v činnosti pre národ. Na oslavách 1. mája 1918 v Liptovskom Mikuláši v hlavnom prejave žiadal právo na sebaurčenie národov i pre slovenský národ, volebné právo, 8-hodinový pracovný čas. Zhromaždenie prvýkrát verejne vyjadrilo vôľu utvoriť spoločný štát Čechov a Slovákov. Za uvedenú aktivitu bol zatknutý a väznený v maďarskom meste Cegléde. Od polovice októbra bol prepustený, avšak pod policajným dozorom. Napriek tomu odcestoval do Prahy na zasadnutie Národného výboru.

Ako jediný Slovák podpísal 28. októbra 1918 manifest Národného výboru Lide československý, ktorý národom oznamoval, že máme svoju vládu, svoju samostatnosť a nezávislosť, svoju Československú republiku.

Počas 2. svetovej vojny organizoval protifašistický odboj, stal sa jedným z dvoch predsedov povstaleckej Slovenskej národnej rady.

Zaslúžil sa o obnovenie Československej republiky na oslobodenom území.

Zomrel 6. decembra 1950 v Olomouci. Pochovaný je v Bratislave na Ondrejskom cintoríne.