Pavel Kapusta: Aj vám je ľúto za slovenskou korunou?

29.02.2016

V týchto dňoch si pripomíname 23. výročie zavedenia slovenskej koruny ako platidla novovzniknutej samostatnej Slovenskej republiky. Platila iba 15 rokov – v roku 2009 ju nahradilo euro. Napriek tomu dodnes mnohí nás cítia za korunou nostalgiu. Nielen preto, že bola naším slovenským platidlom a mince a bankovky s národnou tematikou mali príťažlivý vzhľad, ale aj preto, že za bývalej meny bolo u nás výrazne lacnejšie.

S eurom prišlo aj postupné zdražovanie tovarov a služieb, na ktoré vopred upozorňovali odporcovia zavedenia euromeny. A tak dnes máme európske ceny a slovenské platy. Keď raz za čas preratúvame euroceny na starú dobrú korunu, žasneme nad výslednou sumou. Zisťujeme, že v korunách by sme neboli ochotní zaplatiť také vysoké ceny za nákup v supermarkete, za obed v reštaurácii alebo za obyčajné parkovanie.

Vrátim sa však k vzniku slovenskej koruny. Podľa spomienok môjho priateľa Mariána Tkáča, súčasného predsedu Matice slovenskej a niekdajšieho viceguvernéra Národnej banky Slovenska povereného vedením tejto inštitúcie, obdobie prípravy našej národnej meny bolo veľmi hektické.

Po voľbách v roku 1992, ktoré potvrdili politický vývoj smerujúci k rozdeleniu unitárneho Česko-Slovenska, sa Vladimír Mečiar a Václav Klaus dohodli na procese vzniku dvoch samostatných štátov. Na Slovensku sa okrem iného chystal zákon o jednej z najdôležitejších inštitúcií nového štátu – Národnej banke Slovenska.

Súčasťou rokovaní o podobe zákona bola aj živá diskusia o zavedení národného platidla. Marián Tkáč podal po rokoch svedectvo z rokovaní o zákone vo vládnej vile v Trenčianskych Tepliciach v septembri 1992, kde sa rozhodovalo aj o názve meny. Viedol ich Vladimír Mečiar, okrem Tkáča boli prítomní aj Michal Kováč, Augustín Marián Húska, Hvezdoň Kočtúch, Sergej Kozlík, Július Tóth, Vladimír Masár, Jozef Kollár a Vladislav Bachár.

V nedeľu 27. septembra 1992 podľa Tkáča objednal Mečiar pre všetkých prítomných koňak a všetci si pripili na meno našej novej meny, na slovenskú korunu. Práve sa totiž skončilo hlasovanie o jej názve. Tkáč navrhoval názov slovenský dukát, keďže ho však nikto nepodporil, návrh stiahol aj s vedomím, že pre uvažovanú menovú úniu s ČR, o ktorej sa predpokladalo, že potrvá dlhší čas, je výhodnejšie, ak budú mať slovenská i česká mena “korunový” základ.

Až do 15. augusta boli v obehu v novovzniknutej SR iba okolkované československé peniaze, v ten deň vstúpila do obehu prvá slovenská bankovka, päťdesiatkorunáčka s podobizňou sv. Cyrila a Metoda. Tomuto momentu však predchádzal zložitý proces návrhov a výberu motívov zobrazených na slovenských platidlách. Bankovky a mince mali podľa zámeru NBS reflektovať slovenskú politickú a kultúrnu históriu a jej najdôležitejšie osobnosti. Národná banka pod Tkáčovým vedením oslovila na realizáciu grafickej podoby peňazí výtvarníka Jozefa Bubáka.

Zo slovenských osobností, ktoré mali byť na bankovkách, NBS vybrala sv. Cyrila a Metoda, knieža Pribinu, Antona Bernoláka, Ľudovíta Štúra, Milana Rastislava Štefánika a Andreja Hlinku. Na asi najznámejšiu bankovku z tejto éry, stokorunáčku, sa dostala podobizeň madony zo slávneho oltára Majstra Pavla z Levoče.

Na rube bankoviek boli na základe historických súvislostí vyobrazené slovenské mestá. Platidlom s najvyššou hodnotou bola päťtisíckorunáčka so Štefánikovou podobizňou. Do konca roka 1993 sa dostalo do obehu päť slovenských bankoviek, ako aj všetky mince vrátane halierových. Prijal sa verdikt, že kým bankovky majú zobrazovať časť spísaných slovenských dejín, minciam pripadne úloha vyjadriť “archeologické” dejiny Slovenska.

Preto sa na minciach, ktoré razila mincovňa v Kremnici, objavil krížik z 10. storočia so zrkadlovo opačným ISCHS, nájdený vo Veľkej Mači, prvá minca razená na našom území – biatek, 25-tisíc rokov stará Venuša z Nitrianskeho Hrádku, soška Panny Márie, pochádzajúca z Kremnice, zvonica zo Zemplína, národný vrch Kriváň a staroslávny Devín.

Odborníci i laici sa zhodujú, že slovenské mince a bankovky z rokov 1993 – 2008 patrili k najestetickejším a najzaujímavejším platidlám na svete. Boli jednou z vecí, za ktoré sa rozhodne nemusíme hanbiť. Je škoda, že slovenská koruna odišla do histórie a nahradila ju mena, ku ktorej si väčšina našich občanov nenašla taký vzťah, aký sme mali k národnému platidlu.

Som však presvedčený, že raz sa k nej vrátime. Nič totiž netrvá večne a aj vláda eura na Slovensku sa raz skončí. Problémy s udržaním spoločnej meny v EÚ sú už dnes evidentné a nezdá sa pravdepodobné, že by bolo v blízkom čase reálne ich vyriešenie. Múdro sa rozhodli členské štáty únie ako Česko, Poľsko či Maďarsko, ktoré euro nezaviedli.

Je preto veľkou chybou, že sme po zavedení eura našu bývalú národnú menu nerozumne skartovali. Na rozdiel od Nemecka, ktoré si pre každý prípad marky uložilo v depozite svojej národnej banky.

(Autor je novinár a člen SNS.)