História

Zvolenský manifest
(autentický prepis)

My, národ slovenský, zišli sme sa dnes 16. októbra 1932 v starobylom Zvolene, meste to vznešenej pamiatky Ludovíta Štúra. Zišli sme sa svorne v úprimnej bratskej zhode a láske, bez rozdielu na náboženskú a stavovskú príslušnosť, vyzvaní hlasom svojho svedomia a volaním ťažko navštívenej rodnej zeme svojej, svojho Slovenska.
Ako kedysi blahej pamäti predkovia naši zišli sa na pokynutie doby v Liptovskom Svätom Mikuláši a v Turčianskom Svätom Martine na historickom zhromaždení memorandovom, tak schádzame sa dnes i my, aby sme spoločne a jednomyseľne porokovali o svojom položení, aby sme jednotnou vôľou, ale smelou odhodlanosťou manifestovali za spoločný náš program autonomistický, aby sme sa osvedčili pred celou verejnosťou, domácou i zahraničnou, že na svojich národných, občianskych a ľudských právach cítime sa byť ohrozený mi v republike Česko-slovenskej, a aby sme demonštratívne dali najavo, že čo najrozhodnejšie protestujeme proti centralistickému systému politickému, ktorý systém od prevratu všemožne pracuje, aby národ slovenský pozbavil všetkého, čo národu patrí. Len systému tomuto možno pripísať na vrub, že i dnešnou svetovou krízou Slovensko tak strašne trpí a že v ohľade hospodárskom je úplne zničené.
Preto my všetci, ako sme tu vo Zvolene, po dokonalom uvážení uznášame sa jednohlasne a spontánne na nasledovnom

Zvolenskom manifeste:
Chceme byť národom nielen oslobodeným, ale i slobodným. Boli sme od vekov slovenským národom, chceme ním ostať i v budúcnosti. Vyhlasujeme, že národ “československý” neuznávame; “československého” národa niet. Náhľad, akoby Slováci boli Česi a Česi Slováci, nie je správny. Slováci neboli nikdy Česi a Česi Slováci. Dôkazom toho je naša odlišná minulosť, reč i mentalita. l celá oslobodenecká akcia viedla sa v mene národa českého a národa slovenského. Teda ako národ svojich vlastných tradícií, svojej vlastnej duše, ako národ svojrázny, samobytný a suverénny žiadame:

  1. Aby správa vecí našich daná bola do rúk národa slovenského, ktorému toto právo podľa zásady sebaurčovania, uznaného celým vzdelaným svetom, patrí, a tým viacej, keďže republika Čechov a Slovákov na základe tohto práva bola utvorená. Sme zrelí a politicky natolko vyspelí, že vieme spravovať a riadiť vlastné svoje osudy.
  2. Dodržať a splniť všetky sľuby a záväzky, dané národu nášmu v najťažších chvíľach svetovej vojny, keď išlo o bytie alebo nebytie tak národa českého ako slovenského.
  3. Vteliť Pittsburskú dohodu do Ústavy republiky Česko-slovenskej.
    Dohoda táto, osnovaná a podpísaná i prezidentom T. G. Masarykom, bola vykúpená a posvätená slovenskou krvou, prácou a veľkými hmotnými obeťami. Vyslovujeme poľutovanie, ale i trpko zazlievame, že Pittsburská dohoda nebola podnes vtelená do ústavy a uvedená do života. Týmto činom cítime sa dotknutými, nielen vo svojom práve, ale i vo svojej národnej cti. Osvedčujeme sa, že len v politickom autonómnom zriadení Slovenska vidí národ náš zabezpečenú svoju budúcnosť. Preto Pittsburskej dohody nezriekneqle sa nikdy a neprestaneme za ňu bojovať, hoci by nás to stálo i životy! Autonómia Slovenska je životnou otázkou nielen slovenského národa, ale i celej republiky.
    Kým Pittsburská dohoda nebude vtelená do ústavy a uvedená do života, žiadame:
  4. Uznať a rešpektovať ústavný rečový zákon zo dňa 29. februára 1920. Nadovšetko však nariadiť, aby § 4 tohto zákona bol prevedený na celej čiare, ktorý priamo nakladá, aby slovenčina na Slovensku bola povinne užívaná.
  5. V duchu tohto zákona nech vláda nariadi, aby na Slovensku pri všetkých úradoch, súdoch a na školách – od univerzity po detské opatrovne – úradovalo, poťažne vyučovalo sa len v reči slovenskej.
  6. Slovenské úrady a slovenské školy obsadiť aj Slovákmi. Na prednostenské miesta vymenovať len Slovákov, rešpektujúc, pravda, minoritné práva ústavou zabezpečené. Zostaviť osobitný slovenský status, platný pre všetkých verejných zamestnancov, úradníkov, učiteľov, profesorov atď. na Slovensku.
  7. Ak by sa ukázalo potrebným z dôvodov úsporných prepúšťať úradníkov a zamestnancov z ktoréhokoľvek odvetvia štátnej správy, žiadame výslovne, aby sa táto novšia reštrikcia Slovákov netýkala. Existencie ďalej ničiť nedovolíme!
  8. Prestať prenasledovať a perzekvovať verejných zamestnancov, uvedomelých Slovákov, pre politické presvedčenie. Prosíme však všetkých Slovákov vo verejných službách, aby pestovali lásku k rodu a dali výraz svojmu presvedčeniu, až to bude žiadať národ.
  9. V centrálnych úradoch pražských zriadiť osobitné oddelenia pre veci slovenské a oddelenia tieto obsadiť úradníkmi – Slovákmi.
  10. Zriadiť krajinskú školskú radu pre Slovensko. Považujeme za hrubé porušenie občianskej rovnoprávnosti, že školskej rady Slovensko podnes nemá, hoci v českých zemiach takéto rady boli dávno pred prevratom.
  11. Uspornejšie štátne hospodárenie, súčasne však žiadame znížiť verejné ťarchy a bremená, ako sú dane, dávky, poplatky apod., keďže v dnešnom čase bremená tieto sú vonkoncom neudržateľné. Žiadame lacný úver pre roľníkov a živnostníkov. Žiadame revíziu pozemkovej reformy; odpolitizovať hospodárske inštitúcie; žiadame, aby bezohľadnými exekúciami neboli ničené existencie občanov.
  12. Aby Slovensko pomerne k svojim bremenám a finančným zaviazanostiam participovalo na výhodách, dávaných v akéjkoľvek forme a podobe, pod akýmkoľvek titulom jednotlivým krajinám republiky. S touto kvótou pod kontrolou vlády nech potom rozhoduje samo Slovensko.
  13. V rámci štátneho rozpočtu vykázať každoročne i osobitný rozpočet jednotlivých krajín republiky. Zriadiť reparačný fond zo spoločných štátnych prostriedkov, z ktorého fondu sanovali by sa krajiny tie, ktoré na výhodách percentuálne neparticipovali. Z reparačného fondu má sa na Slovensku oživiť i priemysel, obchod a hospodárstvo, aby nezamestnaní našli prácu a chlieb.
  14. S poľutovaním konštatujeme, že ako proti nám neplnia sa zásady Pittsburskej dohody, tak doterajšie všetky vlády Česko-slovenskej republiky úmyselne obchádzali ustanovenia mierovej konferencie saintgermainskej, ako aj ustanovenia našej ústavy o autonómnom zriadení Podkarpatskej Rusi. Doterajšie vlády v egoistických zámeroch podporovali vývoj svojich ľudí na úkor podkarpatských Rusov, a to tak národne, ako aj hospodársky ich ukracovali. Upozorňujeme dôrazne na túto nesprávnosť, ktorá nám už ohrozuje dobré meno v zahraničí, ba časom ohrozovať nám bude aj stabilitu nášho štátu.

Vzhľadom na konfesionálne pomery slovenské vyhlasujeme:
Sme za kresťanský ráz štátu, jeho vnútornej a zahraničnej politiky. Žiadame rešpektovať naše kresťanské tradície. Ohradzujeme sa proti tomu, aby nám boli natískané rozličné náuky a teórie, s ktorými národ slovenský nemá absolútne nič spoločného. Cirkvi nech sú považované za prvotriedne kultúrne ustanovizne. Sme za primerané podporovania oboch konfesií, katolíkov i evanjelikov. Sme proti akémukoľvek náboženskému útisku, nátlaku, či znevažovaniu z jednej alebo druhej strany. Náboženské hádky a debaty vyraďujeme zo slovenskej politiky a jej časopisectva. Sme za náboženskú znášanlivosť a za paralelný rozvoj cirkví, keďže ich hodnoty sú hodnotami národa a konajú vzácnu službu pre našu národnú i štátnu budúcnosť. Takto zjednotení národne a vyrovnaní v každom ohľade privolávame vám z tohto zhromaždenia, drahí bratia, katolíci i evanjelici, Slováci v duchu, práci, programe i cieli jedni, spojme sa, podajme si ruky čestne, poctive v záujme urovnoprávnenia slovenského národa a dobudovanie našej slobody, za hospodársky i sociálne spokojné, kultúrne kresťansko-národné Slovensko, za spravodlivé vyrovnanie s bratským českým národom, a tým i za pevnú, šťastnú Česko-slovenskú republiku.
Krv naša drahá slovenská, roztečená svetom, milí rodáci naši, vyhnaní z rodnej zeme svojej, krutým žitia osudom, spomíname si tu dnes vo Zvo-lene i na vás. Najmä spomíname si v duchu s láskou na svojich krvných bratov v Amerike, ktorí dávali a obetovali všetko, čo len mohli za oslobodenie národa svojho, tvrdo ujarmeného. Odkazujeme vám všetkým, na všetky strany sveta, že čo nám tu doma bola dané, obete vaše nevyváŽi. Ale odkazujeme i to, že nedáme, nepoddáme sa, že vytrváme mužne. Žiť chceme my, Slováci, životom svojím vlastným, slobodným. Národ slovenský v spoločnej republike nie je rovnoprávny s národom českým, nemá svojich politických práv; nevládne, ale je ovládaný.
Slovensko hynie, národ náš je v zúfalom položení. Avšak ak pracovať budeme všetci, my doma a vy v cudzine, ak pričiňovať budeme sa spoločnou, nerozdielnou rukou, nemožno, aby i nám nesvitli chvíle politickej slobody. Pamätajme, že zjednotení zvíťazíme, rozdrobení padáme.

Americkým bratom ďakujeme za doterajšiu pomoc a prosíme, aby nás neopúšťali v bojoch ďalších.

Boh stvoriteľ a Hospodin všemohúci nech nás sprevádza po tŕnistých, krížových cestách za slovenskou pravdou. Prozreteľnosť a požehnanie Jeho nech je na nás a na našom pokolení!

* * *

Redakčná poznámka:
Text Zvolenského manifestu je zverejnený v autentickej podobe podľa denníka
Slovák, č. 237, zo dňa 18. októbra 1932, s prihliadnutím na súčasnú pravopisnú
normu.

Jednotlivé texty zvýraznili zostavovatelia.

AKTUÁLNE KAMPANE
POZÝVAME VÁS
HISTORICKÝ KALENDÁR

11. 12. 1903 – V Prahe zomrel Martin Hattala, jazykovedec, profesor českej univerzity v Prahe, autor diela Krátka mluvnica slovenská, normatívnej príručky spisovnej slovenčiny.

11. 12. 1975 – V Bratislave otvorili novú výškovú budovu Slovenskej televízie v Mlynskej doline.

KALENDÁR PODUJATÍ
december 2017
P U S Š P S N
 123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031