O identite

Kto jak Slovák cíti

Milovať môže človek najmä to, čo dôverne pozná. Po vzniku vlastného nezávislého štátu Slovenskej republiky 1. januára 1993 máme povinnosť zmeniť vlastné opatrné postoje na sebavedomé a suverénne správanie. Alexander Matuška nám v eseji Štúrovci odkazuje, že „nič sa nastálo neudrží vo vedomí, v láske a úcte ľudí: taký je zákon života. Ale je aj iný zákon a ten znie, že národu neslobodno žiť zo dňa na deň… Potrebujeme sa dostať z heslovitého chápania svojej minulosti, z obyčaje, že sa svojou minulosťou oháňame, že ju však nepoznáme. Pamätné tabule na domoch, pomníky z kovu a granitu na námestiach? Áno. Ale aj pomníky v nás, ktoré čas zničí len s našim posledným výdychom.“

Hymnu slobodného a nezávislého štátu – Slovenskej republiky vnímame ako symbol najmä v okamihoch, keď prejavujeme spontánne nadšenie z výkonov, ktorými osobnosti Slovenska vo svete zviditeľnili našu vlasť. Preto by najmä mladí ľudia mali vedieť, keď spievajú slová „zastavme ich bratia“ to, aký význam v sebe nesú, koho bolo treba zastaviť, aby sme sa dožili národnej slobody. Ide najmä o to, aby sme vedeli kde, pri akej príležitosti slovenská hymna vznikla. Vznikla na nápev dvoch slovenských ľudových piesní Kopala studničku, pozerala do nej, a U studničky stála, napájala páva. Podobný nápev má aj pieseň Počkaj ma dievčatko na detvianskom moste, pošlem perečko po rybke na chvoste. Ako vidno nápev tejto ľudovej piesne bol rozšírený vo viacerých regiónoch Slovenska. Slová budúcej hymny pri hre na gitaru zložil 23 – ročný oravský mládenec Janko Matúška, ktorý pochádzal z Dolného Kubína. Janko Matúška zo štúrovskej družiny stvoril slová piesne – výkrik protestu mladých študentov ako vášnivý odpor proti zosadeniu obľúbeného Ľudovíta Štúra z postu profesora na Evanjelickom lýceu v Bratislave. Bola to vzbura za Štúra! Na prelome rokov 1843 -1844, v silvestrovskej noci podpísalo verejnú výzvu 22 slovenských študentov tohto lýcea proti porušovaniu ľudských práv. Znalec obdobia slovenského romantizmu, spisovateľ Pavol Vongrej napísal: „Z výstrahy sa stal skutok, že ak im maďarónski mocipáni suspendujú z profesorského miesta Ľudovíta Štúra – na protest proti tomuto brutálnemu aktu – paktu svojvôle, opustia bratislavskú školu a lyceálne štúdiá dokončia v podtatranskej Levoči.“ V studenom večere snehového marca 1844 si Janko Matúška v prenajatom byte na Jozefskej ulici č. 2 v Bratislave zasadol ku gitare, aby zložil slová hymnickej piesne, ktorú nazval Prešporskí Slowáci, budouci Lewočané. Mladosť obvykle predstavuje odvážne myšlienky a nové myšlienky sú nový život. Zo študentskej piesne sa stala slovenská hymna, pri tónoch ktorej dôstojne stojíme vzpriamení a počúvame ju prostovlasí. Je symbolom vznešenosti citov, pohnutosti svedomia. V budove na Jozefskej 2, kde hymna vznikla, je dnes reštaurácia Divný Janko, kde spolu bývali študenti Janko Kráľ a Janko Matúška.

Študenti Evanjelického lýcea v Bratislave s vysvedčeniami nasadli na liptovské furmanské vozy, opustili svoju alma mater a vydali sa do Levoče. Boli to Ľudovít Babylon, Pavol Bottka, Karol Černo, Mikuláš Dohnány, Ľudovít Gáber, Ľudovít Gál, Drahotín Hájiček, Samoslav Hanzlíček, Karol Hrenčík, Peter Jamriška, Peter Kellner, Andrej Klimo, Michal Kolpaský, Gustáv Koričanský, Janko Kráľ, Ján Kučera, Janko Matúška, Daniel Minich, Ľudovít Reuss, Eduard Škultéty, Samuel Štefanovič a Štúrov brat Samuel. Keď opúšťali Prešporok (Bratislavu) zaspievali pôvodný text Matúškovej piesne: „Ponad Tatrou blýska, hromy divo bijou, zastavme ich braťja, weť sa oni stratia, Slowáci ožijou.“

Okolnosti vzniku slovenskej hymny nám prezrádzajú ako úzko je zviazaná s úctou mladých študentov k Ľudovítovi Štúrovi. Práve on ako prvý moderný slovenský prorok pochopil, že Slováci sú sami voči sebe povinní úsilím po vlastnej samostatnosti. Lebo iba národ schopný viesť si veci verejné sám dospieva, sám v tomto procese získava novú sebaúctu. Ľudovít Štúr to aj veľmi presne a príznačne vyjadril: „ Najskôr musíme slúžiť sebe, potom iným!“ Tento výrok má celkom nový význam v čase, keď sa slobodná a demokratická Slovenská republika stala členom aj súčasťou zjednotenej Európskej únie.

Nad Tatrou sa blýska

Text: Janko Matúška,
Nápev: ľudová – Kopala studničku

Nad Tatrou sa blýska,
hromy divo bijú.
Zastavme ich, bratia.
Veď sa ony stratia:
Slováci ožijú!

To Slovensko naše
posiaľ tvrdo spalo,
ale blesky hromu
vzbudzujú ho k tomu,
aby sa prebralo.

Už Slovensko vstáva,
putá si strháva,
hej, rodina milá –
hodina odbila,
žije matka Sláva!

Ešte jedle rastú
na krivánskej strane.
Kto jak Slovák cíti,
nech sa šable chytí
a medzi nás stane.

Slovenský štátny znak

Európska demokratická spoločnosť sa riadi zásadou overenou skúsenosťami histórie, že štát je národný a spoločnosť je občianska. Každý národný štát má svoj jedinečný znak, ktorým potvrdzuje svoju výnimočnosť a zároveň sa nim odlišuje od ostatných. Slovenský štátny znak je prejavom originality, lebo nijaký iný národ v Európe ani na svete nemá v štátnom znaku dvojkríž. Susedné Maďarsko si dvojkríž do svojho štátneho znaku len „vypožičalo“, označoval totiž územie Horného Uhorska, ktoré od vekov predstavovalo územie dnešného Slovenska, ako súčasť Uhorského kráľovstva. A príznačne ho v demokratických podmienkach novej Európy „zabudlo“ vrátiť.

Na modrom trojvrší, ktoré symbolizujú končiare Tatry, Fatry a Marty je umiestnený dvojkríž, ktorý ma prastarú väzbu na cyrilo-metodskú kresťanskú hodnotovú orientáciu a priamu duchovnú civilizačnú spätosť so slovenskou súčasnosťou. Modré trojvršie aj historicky potvrdzuje, že Slovania a starí Slováci, ktorí sa usadili na strednom Dunaji považovali pohorie Matry, (dnes v susednom Maďarsku), za prirodzenú súčasť svojej domoviny. Prof. Hvezdoň Kočtúch sa o slovenskom dvojkríži ako národnom symbole vyjadril takto: „Dvojkríž má pre slovenský národ a jeho budúcnosť nesmierny mobilizačný význam. Dvojkríž integruje n á r o d n é so v š e ľ u d s k ý m, symbolizuje jednotu v rôznosti, jeho súmerný a dokonalý tvar priam navádza k symbióze, k spolupatričnosti a k vnútornej integrite. Do zjednotenej Európy sme vstúpili ako národný človek, teda ako Francúz, Angličan, Nemec, ako Rus, ako Čech, ako Slovák, preto môžeme práve všeľudské hodnoty obohatiť národnou osobitosťou. My, Slováci vyúsťujeme do svetového oceánu ľudskosti, a pritom ho poznamenávame vlastnými stopovými prvkami – našej povahy, nášho vlastného genofondu.“ Talentovaný štúrovský básnik Janko Kráľ v čase, keď sme ešte nemali vlastný štát, napísal báseň Tri vŕšky, v ktorej vyjadril všetky vášnivé túžby Slovákov po nezávislosti:

Na troch vŕškoch zlatý kríž,
na doline skala.
Aj Slovák má krajinu,
ako druhý kráľa.
Rodáci z krvi duše,
v terajšom století
už viac neverme, že sme
bez krajiny deti.
Tatry naša pevnina,
Dolná zem komora,
Dunaj, Tisa hranica
a Pán Boh podpora.

Mladí Slováci a Slovenky, si pri príležitostiach, keď víťazia reprezentanti Slovenskej republiky neváhajú pomaľovať tváre slovenským štátnych znakom. Potrebujú sa zabaliť do slovenskej štátnej zástavy a cítiť nielen hebkosť jej hodvábu, ale jej priliehavosť ako intimitu, ktorá predstavuje istotu toho najdrahšieho – slovenskú vlasť. Slovenská štátna zástava je symbolom národnej sebaidentifikácie, jej teplo vie zahriať nielen srdcia, ale aj skrehnuté telo. Bielo-modro-červená zástava s dvojkrížom na trojvrší predstavuje pre nás jedinečné Slovensko medzi Tatrami a Dunajom, v ktorom sme sa narodili, a s ktorým naveky spájame svoj osud. Toto balenie sa do slovenskej štátnej zástavy, i maľovanie si štátneho znaku na tvár, je novým zázrakom prebudenia suverénneho národa!

Preto je legitímne aj primerané, aby bol na dresoch slovenských reprezentantov nápis SLOVENSKO. Rozhodne nie Slovakia! Ak sa vedeli hokejoví fanúšikovia aj komentátori naučiť, že SUOMI je Fínsko a TRE KRONOR – Tri korunky označuje Švédsko, naučia sa vyslovovať aj SLOVENSKO. Príklad k tomu im sebavedome musíme dať my sami, najmä vzdelaní slovenskí športoví funkcionári a športoví komentátori! Reprezentanti našej vlasti musia dbať o to, aby mali na dresoch nápis SLOVENSKO. Aj takto sa Európa i svet naučí vnímať Slovensko ako hodnotu a tradíciu. Ako Slováci sa chceme identifikovať so štátnym znakom s dvojkrížom, ktorý je čírym prejavom našej národnej starobylosti. Symbolizuje nielen kresťanskú, ale celú duchovnú a civilizačnú hodnotu prínosu našich predkov pre život v strednej Európe. Práve naň je napojená taká najsilnejšia citová väzba Slovákov. Slovenský znak vďaka slovenským reprezentantom zo športu, kultúry a vedy konečne poznajú v Európe, aj vo svete. Ak si vieme vážiť vlastné štátne symboly, ako prejav našej odvahy a slobodnej vôle aj schopnosti žiť zvrchovane, teda samostatne, tým voči sebe prejavujeme tým sami aj sebaúctu ako slobodní občania!

Štátny jazyk – osudová slovenčina

Lebo sú bez kníh nahé všetky národy.
Svätý Konštantín: Proglas

Pre identitu starého európskeho národa – Slovákov odjakživa určujúca slovenčina. Jej vznik má úžasný príbeh. Knieža Rastislav, ktorý je písomne doložený obrannou bitkou proti Ľudovítovi Nemcovi na hrade Devín pri Bratislave vo Fuldských análoch, vyslal posolstvo byzantskému cisárovi Michalovi III. do Konštantínopolu. Byzantský cisár roku 863 do Veľkomoravskej ríše vyslal dvoch vzdelaných mužov profesora Konštantína Filozofa (neskôr prijal rehoľné meno Cyril) a právnika Metoda. Obaja bratia vytvorili na Veľkej Morave školy a vzdelávacie centra. Civilizačný zázrak spôsobil Konštantín Filozof (Cyril), ktorý sa držal výroku z Knihy Prísloví: „Lebo Múdrosť žiari viac ako slnko.“ Vytvoril staré hlaholské písmo ako základ staroslovienčiny. Konštantín Filozof vytvoril na území Slovenska najstarší literárny klenot Proglas – Predhovor k prekladu Písma svätého do staroslovienčiny.

Počujte všetci, celý národ sloviensky,
Počujte Slovo od Boha vám zoslané,
Slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi…
Predsa však svoje podobenstvo prikladám,
Významu mnoho v málo slovách hovoriac:
Lebo sú bez kníh nahé všetky národy.

A takto znie Proglas v anglickom jazyku:

Hear You, the whole Slovien nation,
Hear the Word, sent by the Lord
The Word that feeds hungry human souls…
You hear my parable,
Much meaning in few words expressed:
Naked are nations without books.

Pápež Ján VIII. v bulle Industriae Tuae adresovanej osobne Svätoplukovi ( Dilecto Filio Sfentopulcho – Milovanému Synovi Svätoplukovi) z júna 880 potvrdil právo starých Slovákov používať staroslovienčinu ako bohoslužobný jazyk, ale aj vytvorenie samostatnej cirkevnej provincie v Nitre na Veľkej Morave. Popri gréčtine, hebrejčine a latinčine sa staroslovienčina stala štvrtým diplomatickým jazykom vtedajšej Európy. Hlaholské písmo v stredoveku nahradilo používanie latinčiny. Osobitne Konštantín a Metod ako dvaja moderní slovenskí vzdelanci poznačili vývoj slovenčiny. Svojich nasledovníkov mali vo Vavrincovi Beneditkovi z Neodžier a v Pavlovi Doležalovi. Prvým kodifikátorom slovenského spisovného jazyka je katolícky kňaz Anton Bernolák, ktorý ju roku 1787 uzákonil dielom Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum ( používa sa aj krátky názov Rozprava alebo dlhší Jazykovedná kritická rozprava o slovenských písmenách) s pripojeným návrhom pravopisu Orthographia (Pravopis). A potom evanjelik Ľudovít Štúr najskôr z úzkom kruhu rozhodol o uvedení spisovnej slovenčiny do života. Samo Bohdan Hroboň si o tom zapísal poznámku: „Deň skrísenja slovenčini 14. unor (február) 1843 medzi 3. a 5. popoludní.“ Na tejto prvej schôdzi o slovenčine boli v Bratislave prítomní Ľudovít Štúr, Janko Francisci, Samko Vozár, Janko Kalinčiak, Janko Gáber a ku koncu aj Samko Štúr. No rozhodujúci význam pre etablovanie slovenčiny ako spisovného jazyka malo stretnutie Ľudovíta Štúra s Michalom Miloslavom Hodžom a Jozefom Miloslavom Hurbanom na evanjelickej fare v Hlbokom pri Senici v dňoch 11. – 16. júla 1843. Tento dátum sa aj považuje za dátum vzniku modernej slovenčiny. Následne Štúr napísal vedecký spis Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí. Po dohode katolíckych a evanjelických intelektuálov na zasadnutí Tatrína 10. augusta 1847 v Čachticiach už nič nestálo Štúrovej slovenčine v ceste a po Hattalovej úprave z roku 1851 ju používame dodnes. Slovenský jazyk je od roku 1995 oficiálnym štátnym jazykom Slovenskej republiky. Potvrdenie uznania slovenčiny sa nateraz končí 1. májom 2004, keď sa Slovenská republika stala členom a štátny jazyk – slovenčina oficiálnym rokovacím jazykom Európskej únie.

Slovenčina moja

Text: Viliam Paulíny-Tóth
hudba: Ján Valašťan – Dolinský

Slovenčina moja, krásne ty zvuky máš,
Tatransko vzbudzuješ, život mu dáš.
A kto ju miluje, nech žije, nech žije,
kto sa jej odrieka, sám seba zabije.
Slovenským hlasom privykať sa učte,
slovenské piesne, svetami zahučte.

Slovenčina moja, dcéra Tatier tichá,
za tvojimi zvukmi Kriváň vzdychá.
A kto ju miluje, nech žije, nech žije,
kto sa jej odrieka, sám seba zabije.
Slovenským hlasom privykať sa učte,
slovenské piesne, svetami zahučte.

Slovenčina moja, reč zápalu plná.
krásne tvoje zvuky, ňadrá zvlnia.
A kto ju miluje, nech žije, nech žije,
kto sa jej odrieka, sám seba zabije.
Slovenským hlasom privykať sa učte,
slovenské piesne, svetami zahučte.

Slovenčina moja je život i viera,
Slovák len s ňou žije i umiera.
A kto ju miluje, nech žije, nech žije,
kto sa jej odrieka, sám seba zabije.
Slovenským hlasom privykať sa učte,
slovenské piesne, svetami zahučte.

Slovania a starí Slováci

Jazyk je znakom identity

Udalosti v slovenskej histórii opakovane potvrdili, že práve slovenský jazyk bol, je a zostáva základným znakom slovenskej identity. Renomovaný slovenský historik profesor Matúš Kučera to vo svojom diele Slovensko okolo roku 1000 ( Slovenské národné múzeum 2002 ) zdôvodnil vedecky presvedčivo:

„Sú problémy s etnogenézou slovenského národa a s jeho historickým pomenúvaním. Akosi prirodzene sa vníma, keď naši susedia svojich predkov, ktorí sa usadzovali v tom istom čase ako predkovia Slovákov, pomenúvajú svojím jasným etnickým názvom Česi, Poliaci. Je vedecky, politicky i etnicky jasné, že nejde o národ v plnom novodobom zmysle, ale že predsa len ide o jadro – nukleus, z ktorého sa tento národ vytvára. Jasné pomenovanie tu má teda svoje miesto a nejde o nejaký hrubý prehrešok. Takáto prax akoby neprináležala Slovákom. Dnes je už jasné, že slovanské obyvateľstvo, ktoré sa v našej vlasti od 5. storočia usadzuje nepretržite či kontinuálne, žije tu dodnes. Európska veda, či už ide o nemecké či francúzsku spisbu, alebo atlasové príručky, sa vonkoncom nerozpakuje toto slovanské obyvateľstvo usadené na území Slovenska označovať ako Slováci, inde možno starí Slováci. Veľa rozpakov však vidíme v slovenskej vede, najmä v slovenskej archeológii. Tá stále toto obyvateľstvo označuje ako „Slovania“ a mnohí autori potom špekulujú, kedy sa títo „všeobecní Slovania“ pretvoria na Slovákov. Pritom je jasné, že práve výsledky archeológie tu nemôžu nič preukázať, lebo materiálna kultúra okrem zriedkavých výnimiek nemôže byť dostatočným(niekedy vôbec nijakým) znakom etnicity. Najvážnejším znakom je a zostáva jazyk, ktorým sa toto spoločenstvo dorozumieva; jazyk, prostredníctvom ktorého pomenúva nielen okolie, ale najmä svojich susedov, čím potvrdzuje aj znak svojej identifikácie. Štúdium histórie slovenského jazyka ukázalo, že obyvateľstvo Slovenska okolo roku 1000 nehovorilo ani po rusky, ani po poľsky, ani po česky či chorvátsky a tak je skutočne vedecky i pragmaticky správne a primerané označovať toto obyvateľstvo tak, ako to už dávnejšie robí časť európskej vedy – ich etnickým názvom – Slováci alebo aj treba aj starí Slováci. Sú to naši pra-pra-prapredkovia a Slovensko je naša vlasť, domovina. Aj Slováci ako obyvatelia suverénneho štátu na mape Európy majú legitímne právo niekde začínať svoje dejiny tak, ako to robia všetky európske či stredoeurópske národy. Rozumný historizmus je súčasťou programu každej štátnej politiky a nemôže sa mu vyhýbať ani Slovensko a už nie vonkoncom slovenská veda. Je šťastím, že demokratické zásady, na ktorých sa buduje nová Európa, dávajú priestor všetkým národom a štátom, aby v nej boli rovnoprávnymi členmi a partnermi, o čo sa Slovenská republika svojou politikou správne a rozumne usiluje.“

Slovania prišli na scénu európskeho života v čase pohnutých udalostí a v 5. storočí sa doslova slavizovali polovicu vtedajšieho európskeho sveta. Ak si uvedomíme, že Rímskej ríši sa za päťsto rokov nepodarilo natrvalo romanizovať niektoré kraje Európy, Slovania pohltili, asimilovali všetko obyvateľstvo. Jeden zo súčasníkov napísal, že je ich všade a toľko, akoby boli rozosiatí. Starí rímski autori Plinius či Tacitus a grécky zemepisec Ptolemaios opísali, že na severe medzi Baltským morom a riekou Vislou žije veľký národ, ktorý nazvali Vinidi, tiež Venedi. Germáni ich nazývali Wenden alebo Winden. Historik Gótov Jordanes uviedol veci na pravú mieru, lebo pochopil, že názov Vened a Slovan označuje ten istý ľud. Pritom spomenul, že tento veľký národ a delí na dve veľké skupiny, ktoré sa nazývajú Slovieni a Anti. Dlho sme nevedeli spoľahlivo vysvetliť pôvod pomenovania Slovan. Až rodák z Kobeliarova, Slovák, zakladateľ svetovej slavistiky Pavol Jozef Šafárik ponúkol v 19. storočí výklad, že názov Slovan je od názvu slovo. Bol to protipól k pomenovaniu našich susedov Nemcov, ktorým sme nerozumeli a preto boli pre nás nemí, teda Nemci. Moderná filológia tento názor relativizuje. Poľskí a ruskí vedci začali v pôvodnej pravlasti Slovanov medzi Vislou a Dneprom vyhľadávať názvy riek, potokov a jazier, kde v základe pomenovaní opakovane nachádzali slová slav – a slov. Pritom preukázali, že obe tieto slová pochádzajú z pôvodného kleu-, čo znamená tiecť, zalievať. Pomenovanie Slovan teda označuje ľudí od vody, od riek, močiarov a jazier, ktoré sú také typické pre oblasť, v ktorej sa nachádza slovanská pravlasť. Slovania sú teda ľudia od vody. Vynikajúci ruský slavista O. Trubačov po bohatom výskume dokázal, že pravlasťou Slovanov aj starých Slovákov je stredný Dunaj, preto vysoko stúpla aj historická hodnota územia Slovenska.

Inšpirujúca myšlienka:
My raz tu stojíme ako Slováci: hanba a posmech by nám bol, ak život náš pospolitý a národný nenapomôžeme, ďalej ho zo svojej strany mocne nepotisneme a pôsobenie naše do života nášho rukou vlastnou nezapíšeme. Z ohľadu tohto pôsobenia národného máme my Slováci osobné povolanie, a to inakšie nevykonáme len v našej slovenčine, lebo ona je nášho ducha a všetkých jeho hnutí samojediná, verná a dokonalá vyslovovateľka. Preto, kto si Slovák, maj sa k slovenčine. Ľudovít Štúr

Štátna zástava

Ešče Slováci žijú a budú žit ze slávú.
Ján Hollý

Slováci mali účasť v na každom pokrokovom hnutí v uhorskej vlasti. V auguste 1793 v Budapešti pripíjal na zdravie francúzskeho revolucionára Maximiliána Robspierra syn evanjelického farára Juraj Hajnóci z Modry. Kruh jeho priateľov tvorili Samuel Vrchovský zo Skalice, Jozef Neumüller z Trnavy, Karol Smetanovič z Rajca, František Abafi z Hornej Lehoty na Orave, Štefan Marton zo Štítnika, Alexander Stolačík, Melichar Súľovský, Jozef Pružinský, Kornel Bujanovič a ďalší. Keď roku 1794 prišiel do Budína univerzitný profesor pôvodom Srb Jozef Ignác Martinovič, ktorý sa prejavil ako zástanca myšlienok Veľkej francúzskej revolúcie aj odporca panovníckeho dvora vo Viedni. Martinovič, Hajnóci a Lackovič založili sprisahaneckú organizáciu Spoločnosť reformátorov, ktorá združovala strednú šľachtu a Spoločnosť slobody a rovnosti pre demokratickú inteligenciu. Martinovič napísal jakobínske knihy ako návod na revolučný prevrat v monarchii. Cieľom ich usilovania týchto uhorských jakobínov bola politická nezávislosť Uhorska a jeho pretvorenie na republiku rovnoprávnych národov a samostatných národných provincií. Žiadali preto samostatnú Slovenskú provinciu s vlastnou ústavou, národným snemom a národnou úradnou rečou. Na schôdzach spievali revolučné piesne, nevynímajúc Marseillaisu preloženú do bernolákovskej slovenčiny: „Povstaň, národe preudatní,/ ber meč hubíci do ruky!/ Blíži sa neprítel ukrutní,/ za ním táhnú hrozné muky./ Otroci tyrana zlostného/ na dítky tvé nesú meče,/ hleď, jako krev nevinná teče/ tam ze serdce syna tvojého./ Mešťané, zbroj berme!/ Do pola táhňime!/ Rúbajme!/ Mordujme!/ Tamto potupné/ panstvo zlorečené…“ Tajná polícia viedenskej vlády uhorských jakobínov odhalila a začiatkom roka 1795 sa konal tzv. „vlastizradný proces.“ Dvadsiatich sprisahancov odsúdili na trest smrti a sedem rozsudkov aj vykonali na Krvavom poli v Budíne. Medzi popravenými bol aj Jozef Martinovič a Juraj Hajnóci.

Veľká francúzska revolúcia uviedla do života aj heslá a hodnoty rovnosti, bratstva a slobody, ktoré symbolizovali tri farby: rovnosť – biela, bratstvo – modrá, sloboda – červená.
Myšlienky rovnosti, bratstva a slobody inšpirovali aj povstanie v Paríži roku 1830, rovnako povstanie v Poľsku (1831), ktorého sa zúčastnil aj Samo Chalupka a v slovenskej spoločnosti boli prítomné aj začiatkom 19. storočia. Pečať hodnôt rovnosti, bratstva a slobody nieslo aj povstanie na východnom Slovensku, keď na jeho čele stál zeman Peter Tašnádi z Malých Raškoviec, a neskôr sa k nemu pridali vzbúrenci v Košiciach (19. júla) aj v Žipove, kde ho viedol richtár Michal Pavúk (31. júla). Rozhorelo sa v okolí Vranova, na Zemplíne a na Spiši v okolí Kluknavy a Popradu. Do týchto pohybov patrí aj vznik Spoločnosti česko-slovanskej na Evanjelickom lýceu v Bratislave, s dominantným postavením Ľudovíta Štúra. Osobitne však vznik tajného spolku Vzájomnosť, na čele ktorého stál skalický rodák Alexander Boleslavín Vrchovský (1812-1865) a jeho členmi boli Benjamín Pravoslav Červenák z Pliešoviec aj Pavel Všudyslav Ollík z Pukanca.

Rozhodný a krok k slovenskej samostatnosti znamenalo Slovenské povstanie v rokoch 1848 -1849. Krátko po tom ako uhorský snem 18. marca 1848 v Budapešti prijal zákon o zrušení poddanstva, vzniklo roľnícke povstanie v Honte. Viedli ho slovenský revolučný básnik Janko Kráľ a učiteľ Ján Rotarides, ktorí už 25. marca 1848 v nedeľu zvonmi buntovali ľud v Príbelciach a v Plachtinciach. Vyzývali Slovákov, aby pálili znaky fedualizmu dereše a urbáre, aby zaberali panskú pôdu a žiadali používanie slovenčiny v úradoch a v školách. Oboch rebelov uväznili najskôr v Šahách, potom v Pešti. Keď chorvátsky bán Jelačiæ 30. októbra 1848 porazil maďarských honvédov pri Schwechate (v dnešnom Rakúsku), napísal veleniu maďarských vojsk výhražný list: „Ak mladého slovenského básnika a národovca Janka Kráľa zmárnia, dám každého Maďara, ktorý mi na pochode do rúk padne do rúk, na najbližšom strome obesiť.“ Pod touto hrozbou Janka Kráľa začiatkom januára 1849 prepustili z peštianskeho väzenia.

Osobitným skutkom národnej odvahy bolo 10. mája 1848 prijatie Žiadostí slovenského národa v Ondrášovej v kúpeľoch pri Liptovskom Mikuláši, kde stojí dnes nádherný pamätník. Zvolali ho Štefan Marko Daxner rodák z Tisovca a Janko Francisci – Rimavský rodák z Hnúšte, ktorí boli spolu so Štúrom, Hodžom a Hurbanom navrhovateľmi uznesení. Žiadali vytýčenie etnografických hraníc územia osídleného Slovákmi, nastolili požiadavku samostatného slovenského snemu, vlastné národné školstvo a používanie slovenčiny na slovenskom území, v úradoch, v cirkevnom živote a vo velení slovenských národných gárd na čele so slovenskými veliteľmi. Na základe odmietnutia Žiadostí vydal maďarský minister vnútra zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu. Na týchto udalostiach sa po prvý raz zaviali slovenské bielo-modro-červené zástavy. Počas Slovanského zjazdu v Prahe (2. júna 1848) sa Hurban so Štúrom zúčastnili na Pražskom povstaní. Medzi zástavníkmi slovanských národov kráčal v bielom slovenskom kroji študent maliarstva v Prahe Samko Beláni z Ratkovej.

Prvá Slovenská národná rada (SNR) sa najskôr sformovala 16. septembra 1848 vo Viedni. Štúr od zhromaždených prítomných žiadal Slovenskej národnej rady a zloženie prísahy vernosti. Na druhý deň osobitný vlak z Viedne odviezol vyše 600 slovenských dobrovoľníkov na Moravu do Bzenca. Tam sa k nim pridalo 150 dobrovoľníkov z Prahy a z Brna. Na pochod k slovenským hraniciam sa dal vojenský zbor 18. septembra. Pri obrovskej vatre v hraničnej dedinke vo Vrbovciach zložili dobrovoľníci prísahu (dnes tento akt pripomína pomník), dostali zbrane a vytvorili vojenský útvar. Pred polnocou prišli na Myjavu. Skutočným dátumom vzniku prvej Slovenskej národnej rady je 19. september 1848 na Myjave. Prvým predsedom Slovenskej národnej rady sa stal Jozef Miloslav Hurban a dobrovoľníkov odvtedy začali nazývať hurbanovci. Preto má Čestná stráž prezidenta SR pred Grassalkovichovým palácom v Bratislave oblečené historické uniformy hurbanovských dobrovoľníkov! Na Myjave sa pod slovenskú národnú bielo-modro-červenú zástavu prihlásilo 6 tisíc mužov. Od 19. septembra 1848 poznáme aj prvú oficiálnu pečať Slovenskej národnej rady. Myjavské ženy cez noc do jednotlivých polí zástavy bielej, modrej a červenej vyšili zlatou niťou tieto heslá: Za kráľa a národ slovenskí; Sloboda a rovnosť; Sláva šetkim Slovákom. Replika historickej zástavy hurbanovcov je umiestnená na čestnom priečelí vo vstupnej hale Národnej rady SR na Námestí Alexandra Dubčeka č.1 v Bratislave. Je umiestnená na ľavej strane od busty prvého predsedu Slovenskej národnej rady Jozefa Miloslava Hurbana, na podstavci ktorého je vyryté heslo Pravde a národu. Prvé veľké víťazstvo hurbanovcov sa odohralo 22. septembra 1848 pri Brezovej pod Bradlom. Porazili vyše tisíc senických a šaštínskych maďarských gardistov. Vo víťaznej bitke sa osobitne vyznamenal kapitán Samuel Štefanovič. Od roku 1998 sa stal termín 22. september Dňom slovenskej armády, neskoršie Deň ozbrojených síl Slovenskej republiky.

Súčasnú podobu slovenskej štátnej zástavy prijala Slovenská národná rada svojim zákonom a je presne definovaná v Ústave Slovenskej republiky, ktorú SNR prijala 1. septembra 1992. V Základných ustanoveniach Ústavy SR v druhom oddieli (2)– Štátne symboly sa píše: „Štátna vlajka Slovenskej republiky sa skladá z troch pozdĺžnych pruhov – bieleho, modrého a červeného. Na prednej polovici listu štátnej vlajky Slovenskej republiky je štátny znak Slovenskej republiky.“ Súčasná štátna vlajka SR sa odlišuje od pôvodnej povstaleckej Hurbanovej tým, že je v jej prvej tretine umiestnený aj štátny znak Slovenskej republiky.

Úcta k vlastnému štátu sa prejavuje aj tým, ako vieme používať štátne symboly. Preto pri hraní slovenskej hymny aj pri vztyčovaní slovenskej štátnej zástavy či vlajky stojíme prostovlasí ( muži stoja v pozore, dávajú si dolu klobúk, čiapku, baranicu, pokrývku hlavy, vojaci salutujú). Treba si uvedomiť rozdiel medzi štátnou zástavou a štátnou vlajkou Slovenskej republiky. Na žrdi sa vyvesuje štátna zástava SR tak, že jednotlivé listy zhora – dolu biely – modrý a červený majú v prvej tretine zástavy umiestnený štátny znak. V miestnosti aj na budovách je štátna zástava aj štátna vlajka zavesená (umiestnená) vždy na ľavej strane, ak stojí človek čelom obrátený do miestnosti. Ak visí aj zástava Európskej únie, slovenská štátna zástava a vlajka sú vždy na ľavej strane. Štátna vlajka SR je zavesená na rahne, má usporiadanie listov zľava doprava nasledujú biely – modrý a červený a v prvej tretine pozdĺžne na strednom, modrom liste je umiestnený aj štátny znak Slovenskej republiky. Prikladáme nákres, aby sa každý občan Slovenskej republiky vedel správne orientovať ako umiestňovať zástavu a vlajku, ale aby aj zahraničí pri reprezentácii našich družstiev vedeli vedúci reprezentačných družstiev od usporiadateľov nekompromisne žiadať, aby boli slovenské zástavy či vlajky umiestnené aj zavesené presne podľa protokolu. Zástava, vlajka, pečať a štátny znak symbolizujú jednotu slovenského politického aj štátotvorného národa.

Národná identita a zdravé európanstvo

Základným znakom každej identity je výnimočnosť. Pritom v slovenskom jazyku znamená identita rovnakosť, zhodnosť, totožnosť. Práve národná identita je čarovný paradox: je to jedinečná nezameniteľná výnimočnosť, zďaleka poznateľná osobitosť, originalita. V národnom spoločenstve je povýšená prítomnosťou hlbokého citu spolupatričnosti.

Za základ nového spolunažívania v nezávislom štáte po roku 1993 treba postaviť myšlienku spisovateľa Romana Kaliského: „Dejiny novej slobodnej a demokratickej Slovenskej republiky sa nesmú stať dejinami pomsty!“ Po vyše trinástich rokoch jej existencie sme na vlastnej koži skúsili, že erbovým znakom každého z doterajších vládnutí sa namiesto pozdvihnutia a podpory vlastnej národnej inteligencie stalo jej kádrovanie, pomsta, zneisťovanie a revanš.

Zmyslom konania každej vlády sa preto musí stať schopnosť priťahovať do spolupráce celú slovenskú inteligenciu, bez rozdielu jej názorovej aj hodnotovej orientácie. Každá z vlád sa musí usilovať zaručiť národnej inteligencii podmienky, aby mohla tvorivosť nezištne odovzdávať doma, vo vlasti – v Slovenskej republike. Talentovaných ľudí treba vedieť nielen chrániť, ale v pravý okamih aj oceňovať. Iba v úzkej spolupráci s národnou inteligenciou možno zo Slovenska vytvárať domov, v ktorom je cťou podávať najlepšie tvorivé výkony.
Inteligencia je totiž jedinečný nástroj na prekonávanie prekážok. Lenže duch, ktorý mlčí, je ako rieka, ktorá váha tiecť. No mysliaci a poznávajúci duch nikdy nemlčí, iba ak by sa vzdal svojej podstaty. Pre taký malý národ ako je slovenský je dvojnásobným trestom, ak zlyhá národná inteligencia, lebo zlyháva jedinečný nástroj proti každej obmedzenosti. Preto v slovenskej spoločnosti treba zachovať ducha slobodomyseľnosti. Každý násilný režim, sa v prvom rade postaví proti slobodnej inteligencii, obmedzuje ju, pokúša sa usmerniť ducha. V stave súčasného sveta naša milovaná vlasť, ako domov, bez ktorého nemožno žiť, teda Slovenská republika potrebuje, aby sa inteligencia ako stav dobrovoľne najala do služby pre národ. Španielsky mysliteľ Ortega y Gasset to v eseji Úloha našej doby formuloval takto: „Stáva sa však, že generácia, rovnako ako jednotlivci, často nezvládnu svoju úlohu a nesplnia svoje poslanie. Vyskytujú sa generácie neverné sami sebe, ktoré sa spreneveria dejinnému zámeru, ktorý bol do nich vložený. Namiesto toho, aby sa s odhodlaním podujali splniť stanovenú úlohu, radšej si hovejú, sú hluché k naliehavým výzvam svojho poslania, v myšlienkach, záľubách aj v inštitúciách, ktoré vytvorili predchádzajúce generácie, ktoré už nezodpovedajú ich temperamentu. Je nesporné, že táto dezercia z miesta určeného dejinami nie je beztrestná. Previnená generácia sa potom vlečie životom v neustálej nezhode so sebou, preto vitálne stroskotala.“

Je nesporne výrazným úspechom generácii národnej inteligencie, ktoré sa začiatkom 90-tych rokov 20. storočia čestné zvládli úlohy svojej doby, lebo sa zaslúžili o vznik nového demokratického nezávislého štátu – Slovenskej republiky 1. januára 1993. Preto sa musíme všetci spoločne usilovať vtlačiť Slovenskej republike erbové znaky vzdelanosti, no najmä výraznú pečať kultúrneho štátu. Na stretnutí Kongresu slovenskej inteligencie v Trenčianskych Tepliciach roku 1996 odznela závažná myšlienka, že štát bez kultúry nemá zmysel. Preto musí zostať erbovým znakom národného štátu dobre naprogramované a dobre fungujúce ministerstvo kultúry, ktoré bude ovplyvňovať kultivované spravovanie nášho mladého štátu.

Vzdelaní Európania vedia, že štát je národný a spoločnosť je občianska. Preto je neproduktívne stavať do protikladu občiansky a národný princíp. Dokážu múdro spolužiť. Nikoho nemožno nútiť, aby sa stal vlastencom. Ale kto vlastní aj hlboké a úprimné city vzťahu k svojej vlasti, je nesporne bohatší o hĺbku vzťahu k vlasti, v jeho postojoch k Slovensku je prítomná zodpovednosť za vlasť. Slovenskosť je našim štítom aj znakom, ktorým vyjadrujeme úctu k svojim predkom a zároveň potvrdzujeme vlastnú dôstojnosť aj sebaúctu.

Národná identita pritom nemôže stať v opozícií voči zdravému európanstvu. Ako národ sme dedičmi aj majiteľmi najlepších demokratických európskych tradícií, ako Slováci sme k nim prispievali v stredoveku pri obrane kresťanských a civilizačných hodnôt. Osobitne po roku 1526. Neraz aj obetovanými životmi v časoch vojnových kríz. V novodobej histórii Európy sme ponúkli životy slovenských letcov v squadronách Royal Air Force, ako národ sme v auguste 1944 vystúpili v ozbrojenom Slovenskom národnom povstaní proti fašizmu. Slovensko nepotrebuje vstupovať do Európy, lebo sme boli odjakživa žili v jej strede! Slovenský svet bol vždy súčasťou európskeho sveta, naši vzdelanci študovali na najlepších európskych univerzitách. Celé storočia sme reflektovali významné pohyby v európskom myslení, inšpirovali sa ním a sami sme do európskeho myslenia prispievali. Ako národ budeme Slováci pre modernú Európu užitoční vtedy, ak jej ako náš osobitný vklad ponúkneme vlastnú jedinečnú kultúrnu identitu. Potom to bude ozajstná, skutočná, obdivuhodná Európa jednoty v rozmanitosti. Ak v nej prítomná aj farba slovenskej kultúrnej trikolóry.

Inšpirujúca myšlienka:
Nie je najvyššia národnosť, bo každý národ je len jedna čiastka ľudstva… Nad každý národ je povýšené ľudstvo, nad každú národnosť duch ľudský.

Ľudovít Štúr

AKTUÁLNE KAMPANE
PRIPOMÍNAME SI

22. 7. 1919 – Vláda rozhodla o vzniku ministerstva pre zjednotenie zákonov a správnej organizácie. Uznesenie vlády sa realizovalo 6. decembra a prvým ministrom pre unifikáciu sa stal slovenský politik z agrárnej strany Dr. Milan Hodža.

22. 7. 1919 – Revolučné národné zhromaždenie prijalo zákon o štátnej podpore pri elektrifikácii krajiny.

KALENDÁR PODUJATÍ
júl 2014
P U S Š P S N
 123456
78910111213
14151617181920
21222324252627
28293031EC
ANKETA

Ste za úplný zákaz vývozu pitnej vody do zahraničia?

Zobraziť výsledky ankety
Loading ... Loading ...