Jozef Martinček – pietna spomienka 13.2. 2017
13. februára 2017 si už tradične miestna organizácia SNS vo Varíne uctila pamiatku nášho rodáka Jozefa Martinčeka. Touto cestou sa chcem poďakovať všetkým tým, ktorí sa pietnej pomienky zúčastnili a rovnako všetkým, ktorí na tejto už tradičnej akcii participovali. Na svet prišiel 15. augusta 1855 vo Varíne v roľníckej rodine. So svojou sestrou a dvoma bratmi navštevoval školu, kde vyučoval ich strýko. Práve on začal malého Jožka zaúčať do latinského jazyka; rodina si priala mať z neho kňaza. Keďže v tedajšom Uhorsku bolo nevyhnutné pre ďalšie štúdium ovládať slovom a písmom aj maďarčinu, poslali ho po žilinskom gymnáziu do škôl v Jágri. Napokon štúdium skončil v Banskej Bystrici, kde vstúpil aj do seminára. Kňazskú vysviacku prijal 3. júna 1879 v Banskej Bystrici, kde slúžil aj svoju primičnú svätú omšu. Bol mladý, plný elánu, povahou húževnatý a zanietený pre farníkov a najmä pre národné veci. Práve tieto jeho „záľuby“ spôsobili, že ako kaplán slúžil na rôznych farách nekonečných trinásť rokov. Napokon ako 37-ročný dostal faru v Lopeji a s ňou aj filiálku v Podbrezovej. Vyhrnul si rukávy a s nasadením sa pustil do obnovy rozpadajúceho sa kostola, dal vyhotoviť tri nové oltáre, kazateľnicu, dlážku, organ i obraz sv. Cyrila a Metoda. Naplno sa venoval svojim veriacim, rozširoval slovenské časopisy, knihy, poniektoré aj daroval, chodieval s farníkmi na púte na Skalu vzdialenú 40 km pešou chôdzou. Keďže v Lopeji a v Dolnej Lehote bolo len po jednom učiteľovi, farár Martinček bol správcom oboch škôl. Pre deti zháňal slovenské učebnice, deň s nimi začínal hymnou Hej, Slováci a rád vyučoval slovenčinu. Jozef Martinček sa začal angažovať aj verejne. Svojím pohľadom a názormi neváhal prispievať do slovenských novín, obhajoval napríklad manželstvo uzavreté sviatostne. Zastával záujmy slovenského ľudu, ktorý sa neustále boril s neutíchajúcou maďarizáciou. Ako člen obecného zastupiteľstva sa pokúšal presadiť, aby sa zápisnice písali v slovenčine, bojoval proti odstraňovaniu slovenčiny zo škôl. Za svoje snahy, odvahu a najmä za niektoré články ho v roku 1896 súd v Budapešti odsúdil na tri dni väzenia a 150 zlatých. Svoj ľud mal nesmierne rád a snažil sa mu uľahčiť ťažký život, ako vedel. V Lopeji založil filiálku banky Tatra, aby ľudí ochránil pred úžerníctvom, pričinil sa aj o vznik potravinárskeho spolku a mliekárenského družstva. Tie časom upadli a neprajníci potravinové družstvo vyrabovali. Ani politická angažovanosť nedala na seba dlho čakať. Aktívny Jozef Martinček sa v roku 1894 zúčastnil veľkého katolíckeho kongresu v Pešti, o rok neskôr účinkoval na kongrese pre nemaďarské národy v Budapešti, v roku 1898 pomáhal pri voľbách do uhorského parlamentu. Aktívne chodieval na augustové slávnosti do Turčianskeho Svätého Martina, na stretnutia Muzeálnej slovenskej spoločnosti a na valné zhromaždenia Spolku sv. Vojtecha. Ako to však už poznáme z našich dejín, prílišní horlivci za dobrú vec bývajú tŕňom v oku mocných. Za svoje snaženia bol svetskou aj cirkevnou vrchnosťou šikanovaný výhražnými listami, balíkmi, a keď sa mu neprajníci pokúsili siahnuť na život, rozhodol sa, že odíde do Ameriky. V septembri 1904 sa usadil v meste Syracuse pri New Yorku medzi vysťahovanými rodákmi. V USA sa hneď zapojil do národných a kultúrnych podujatí Slovákov. Bol zakladateľom Pokladnice sv. Antona, stál pri zrode Slovenskej ligy v Amerike, ktorá mala na starosti pestovať kultúrny život slovenských vysťahovalcov. Jeho podpis zdobí Pittsburskú dohodu, predsedal pamätnému zhromaždeniu národovcov v Pittsburghu 12. októbra 1922 a vítal aj vojtešskú matičnú delegáciu s priateľom Andrejom Hlinkom. V Amerike mohol bez cenzúry opäť prispievať do novín. Jeho články prinášali najčastejšie správy o ťažkom živote Slovákov v Uhorsku. Ako bol známy doma, tak sa stal známym a obľúbeným aj v Amerike. Zakladal a staval slovenské školy, obnovoval farnosti, kostoly, nabádal študentov, aby čítali Hviezdoslava a Kukučína. Celou svojou bytosťou slúžil verne Bohu a národu. Na zdravie sa rodine nesťažoval, často ďakoval Pánovi za dlhý vek, trápil ho len zrak: zomrel 13. februára 1937 v Amerike na zápal pľúc. Veľkolepým pohrebom v Syracuse si ho však uctil jeho biskup, 125 kňazov a veriaci, ktorí sa s ním lúčili štyri dni v chráme, kde bol kňazom. ,,Nuž spi sladko, drahý duchovný otec náš, v ďalekej cudzine. Oroduj u Božieho trónu za lepšie časy nášho národa! Pamiatka tvojho mena bude žiť dlho medzi nami z pokolenia na pokolenie.”