Pietna spomienka na Jozefa Martinčeka – kňaza, národovca
Už 79. výročie úmrtia rímskokatolíckeho kňaza a národovca Jozefa Martinčeka si MO SNS vo Varíne priomenula 12. februára 2016. Vďaka patrí všetkým členom SNS, sympatizantom a spoluobčanom, ktorí prišli a spolu s nami vzdali česť jeho pamiatke. „Ako posol pravdu hlásal a svetlo rozširoval, ľud z jarma a úžerníctva vymaňoval. Vlastenectvo a národnú hrdosť vštepoval. Pri zakladaní slovenskej ligy nechýbal. V USA slovenské osady budoval.“ Jozef Martinček sa narodil 15. augusta 1855 v roľníckej rodine Andreja a Márie, rodenej Mičianovej. Po skončení varínskej obecnej školy a žilinského gymnázia pokračoval v štúdiu teológie v Banskej Bystrici, kde v tom čase pôsobili znamenití slovenskí rodoľubi. 3. júna 1879 bol vysvätený za kňaza Už ako mladý kňaz dával často najavo svoju pronárodnú slovenskú orientáciu, a preto pôso bil celých trinásť rokov vo viacerých farnostiach ako kaplán. Biskupi Ipolyi a Bende neznášali jeho iskrivé národovectvo. Až ako 37-ročný sa stal farárom v chudobnom horehronskom Lopeji. Slovenskí národovci sa z toho tešili a básnik Somolický ho v Katolíckych novinách pozdravil veršami: „Čiň, pracuj, brat náš bez únavy -len svoje chceme udržať – veď vieme – tamtí vietor sejú a budú neskôr víchor žať.“ A on naozaj pracoval a budoval. Do lopejského kostola dal vyhotoviť tri nové oltáre, kazateľnicu, novú podlahu, organ a tiež sochy svätých Cyrila a Metoda. Prostý ľud vymanil z úžerníckych pazúrov, keď sa v Lopeji pričinil o založenie expozitúry Tatra – banky, ktorú sám viedol a okrem toho založil tiež Potravný spolok a Mliekárske družstvo. Vládnuca moc s nevôľou sledovala prejavy národnej hrdosti a horlivosť mladého kňaza, ktorý tiež organizoval divadelné predstavenia, kultúrne večierky, vyučoval deti slovenčinu, písal články do novín čo vôbec nebolo po vôli Maďarom a maďarónom, ktorí v Martinčekovi videli nebezpečného protivníka. V roku 1896 ho budapeštianska porota odsúdila na tri roky väzenia a pokutu vo výške 150 zlatých. Vtedajšia brachiálna moc ho i po tejto kauze zastrašovala výstražnými listami, tiež mu doručili balík s povrazom a odkazom, aby sa obesil. Jednoducho, chceli ho fyzicky zlikvidovať. Ozaj ťažko bolo niesť takýto kríž aj zanietenému bojovníkovi, ako bol on. Keďže bol v písomnom styku so slovenskou Amerikou, rozhodol sa v roku 1904 do Ameriky emigrovať. Tu sa potom venoval dušpastierstvu, no nezabudol ani na kultúrne podujatia. Stal sa spoluzakladateľom Pokladnice sv. Antona a bol jej dlhoročným podpredsedom. V roku 1914 bol i spoluiniciátorom založenia dodnes činnej Slovenskej ligy v Amerike, predsedal pamätné- mu zhromaždeniu národovcov 12.októbra 1922 v Pittsburgu. Keď bol založený spolok Priateľov slovenskej slobody, vítal matičnú delegáciu vedenú jeho dlhoročným osobným priateľom Andrejom Hlinkom. Jozef Martinček pôsobil v Amerike v mnohých osadách. Vždy sa ich snažil dobudovať, aby mali pevné katolícke základy. Najmä počas svetovej vojny sa meno reverenda Martinčeka objavovalo pri rôznych podujatiach a aktivitách – rokoval so Štefánikom, zbieral peniaze a prejavmi povzbudzoval. Z nášho rodáka vyžaroval veľký a horúci plameň k Slovensku. Teraz budem spokojnejší – hovoril, keď sa hlásil za posledného zakladajúceho člena Matice slovenskej. Do konca svojho požehnaného života žil iba Bohu, cirkvi a svojmu slovenskému národu. Jeho poslednou zastávkou bola osada Syracuse v New Yorku, kde svoju pozemskú púť, ďaleko od svojho domova, ukončil 13.februára 1937. Mal 82 rokov. Jeho túžba, aby bol pochovaný v rodnej zemi nenašla naplnenie. Nuž, spi sladko, drahý duchovný otec náš, v ďalekej cudzine. Oroduj u Božieho trónu za lepšie časy nášho národa! Pamiatka tvojho mena bude žiť dlho medzi nami z pokolenia na pokolenie!