Jaroslav Paška: Nedajme si od Bruselu prideľovať azylantov

25.06.2013

Poslanec Európskeho parlamentu za SNS Jaroslav Paška, ktorý je v EP podpredsedom politickej frakcie EFD group, napadol na júnovej plenárnej schôdzi Európskeho parlamentu pokračovanie aktivít Európskej komisie a Európskej rady pri vytváraní spoločného azylového systému EÚ.

Nová európska legislatíva eliminuje rozdiely medzi azylovými postupmi jednotlivých členských štátov a zavádza spoločné, jednotné pravidlá pre azylové procedúry v celej EÚ.

Tým výrazne okliešťuje možnosti krajín samostatne rozhodovať o svojej azylovej politike a zo zvrchovaného práva poskytovateľa pomoci slobodne sa rozhodnúť, komu a akým spôsobom pomôže, robí povinnosť členského štátu postarať sa o ľudí, ktorým Únia prizná medzinárodnú ochranu.

Postupné presúvanie azylových kompetencií členských štátov na Európsky podporný úrad pre azyl, pod zámienkou lepšej vzájomnej koordinácie a snahy pomôcť „azylantmi preťaženým štátom“ tak, že bude premiestňovať azylantov do ostatných členských krajín Únie, je ukážkovým príkladom svojvôle a expanzie bruselskej administratívy.

Bruselskí úradníci tak v rozpore so základnými dokumentmi Únie, postupnými zmenami legislatívy, odoberajú členským štátom ich dôležité kompetencie a koncentrujú ich na európske inštitúcie. Aj preto je požiadavka britského premiéra Davida Camerona na obmedzenie vplyvu európskej administratívy logická a odôvodnená.

Zástupca SNS v EP, J. Paška vo svojom vystúpení k posilňovaniu azylových právomocí európskych úradov v rámci rozpravy o štyroch správach:

Stanovenie noriem pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu – Žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov – Zriadenie systému „Eurodac“ na porovnávanie odtlačkov prstov – Priznávanie a odnímanie medzinárodnej ochrany

okrem iného uviedol:

Naši občania nám dali mandát na to, aby sme riešili predovšetkým ich každodenné problémy, ako sú nedostatok pracovných príležitostí, vysoké životné náklady či existenčná neistota.

V mojej krajine nemáme prácu pre 14 % práceschopných obyvateľov a až pre 26 % mladých ľudí po skončení školy.

Napriek tomu sa snažíme v odôvodnených prípadoch poskytnúť ohrozeným cudzincom, hľadajúcim ochranu, potrebnú pomoc.

Rozhodovanie z Bruselu o tom, koho a za akých podmienok má naša krajina prijať, by však moji občania iste neprijali.

Poskytovanie pomoci je totiž v slušnej spoločnosti dobrovoľným, suverénnym a autonómnym rozhodnutím poskytovateľa pomoci.

Nie je ho preto možné vynucovať rozhodnutím akéhosi bruselského úradu.

Som teda presvedčený o tom, že rozhodovanie o azylovej politike musí byť čo najbližšie k ľuďom, ktorí pomoc poskytujú, teda na úrovni pomáhajúceho štátu.