Lucia Alena Dudekova: Keď si človek napĺňa život šťastím..

Všetci dobre vieme, aký vie byť život ťažký. Mnohokrát nám hádže polená pod nohy, mnohokrát si povieme, že toto sa môže stať len mne… A možno je to len uhol pohľadu. Možno nás život len skúša, či a koľko sme ochotní či schopní zvládnuť. Možno nás chce ten život niečo naučiť, len sa netreba báť, postaviť sa mu čelom a prijímať jeho výzvy. Áno viem, celková životná situácia nie je ľahká, či u nás na severe, či v regiónoch južného Slovenska alebo inde. Vždy sa nájdu rodiny, ktoré žijú v súlade s harmóniou života, tešia sa z neho, a sú aj rodiny, ktoré sa životom len predierajú. A keby to bolo také jednoduché a dalo sa to napraviť šibnutím čarovného prútika, každý by si život určite zlepšil. Ale zázraky sa nedejú. Žijeme v 21. storočí, plnom novej technológie či globálneho otepľovania. Podmienky života nie sú také isté, ako keď mi spomínala svoje detstvo moja prababka. Nepoznali vymoženosti techniky, smartfónov, nikde sa neponáhľali, ráno po vypití melty kávy sa vybrali na pole a pracovali na svojom živobytí. V tejto súvislosti mi napadá otázka… Kedy by som chcela žiť? V dnešnej alebo minulej dobe? Ak by bola voľba výberu, určite v tej dobe minulej, pretože mi v porovnaní s tou súčasnou chýba ľudskosť, úprimnosť, jednoduchosť, vzájomná spolupatričnosť… Avšak všetci vieme, že krok späť sa nedá urobiť. Pozrime sa preto na dnešný svet očkom pozitivizmu, nádeje a lásky voči ostatným. Keď idem po ulici, každý pozerá do zeme, alebo do smartfónov. Mám pocit, že ľudia ani nechcú zodvihnúť hlavy, a možno sa len pousmiať na okolitý svet. Recept na zmenu je veľmi jednoduchý, začnime každý od seba. Určite je nastavenie dnešného sveta ovplyvnené aj politikou. Každý z nás pociťuje niekedy menšie, niekedy väčšie zmeny politickej scény. Chcem len podotknúť, že je jednoduché kritizovať všetko a všetkých navôkol. Ale skúste sa vcítiť do situácie a urobiť vy rozhodnutie, ktoré problém vyrieši a pritom nezabudnúť na to, že rozhodnutie musí byť správne a vyhovieť 5,5 mil. obyvateľom. Sama sa venujem komunálnej politike a verte, že i tam to vie byť niekedy pestré i ťažké. Avšak život ma naučil pozerať sa na všetko z oboch uhlov pohľadu. A verte či nie, je to jednoduchšie. Človek pochopí veci, ktoré dovtedy možno zle chápal, otvoria sa mu oči a na veci pozerá s nadhľadom. Je to len o nastavení mysle človeka. Preto vám všetkým prajem, aby ste pustili do svojej mysle viac pozitivizmu, nezatracovali aj to, čo sa ešte nestalo, a možno aj odpustili to, čo sa stalo.. Svoju prácu v komunálnej politike zbožňujem, naozaj ma napĺňa, a viem sa tešiť i z malej ale úspešnej veci. A nezabúdajte, že i zlé veci, ktoré sa v živote stanú, vás posúvajú vpred, minimálne sa z nich dokážete poučiť.