Prekvapivé a milé zároveň.
Nedávno za mnou prišiel mladý muž a povedal mi: „Volám sa Matej Mindár, som z Matice slovenskej a chcem s vami urobiť rozhovor.“
Potešilo ma, že existujú mladí ľudia, ktorí sa zaujímajú o národ a Slovensko…
Preto vás chcem poprosiť, aby ste nehádzali „flintu do žita“, pretože máme za koho bojovať!
Dôležitý je každý jeden hlas v našom okolí, aby Slovensko zostalo našou vlasťou.
Voľme SNS, aby vznikla proslovenská vláda, ktorá zabojuje za národ a za Slovensko!
Zhováral sa: Matej MINDÁR
● S akými predstavami ste v mladosti vstupovali do vysokej politiky?
Bol som mládenec plný ideálov a entuziazmu. Všetko je to o srdiečku. Bojoval som, aby Slovensko bolo krajinou, kde sa všetkým bude dobre žiť! Ako hrdý Slovák som vždy chcel pre Slovensko a ľudí tu žijúcich to najlepšie. Tak som vychovaný, a preto som od marca 1990 dodnes v SNS. Slovenská národná strana bola vždy stranou, ktorá bojovala za práva Slovákov, nezávislý slovenský štát, budovala vlastenecké povedomie a zjednocovala.
● Ako sa vám vtedy podarilo si získať na svoju stranu mladú generáciu?
Jednoznačnou národnou politikou. Veľmi veľa záleží aj na samotnej výchove detí nielen v rodinách, ale aj v škole. Som presvedčený, že to bola najmä zásluha rodičov, starých rodičov a učiteľov, ktorí vychovávali k úcte a hrdosti… Pokiaľ naše deti budeme učiť a vychovávať, aby boli hrdí Slováci a Slovenky, tak sa nám to vždy pozitívne vráti. Aj keď mnohí odchádzajú nabrať skúsenosti do zahraničia, väčšina z nich sa vráti späť. To je nakoniec prospešné pre Slovensko. Tvrdím, že keď sme mladých ľudí ako štát vychovali a postarali sa o vzdelanie, mali by to spoločnosti po určitom čase svojou prácou a skúsenosťami vrátiť. Osobne preferujem vzdelanie, lebo potrebujeme múdru mladú generáciu a zároveň im my musíme vedieť odovzdať naše životné skúsenosti. Iba tak sa môžeme posúvať ďalej.
● Ako trebárs vnímate obdobie tzv. mečiarizmu, počas ktorého ste boli koaličným poslancom vo vtedajšej Národnej rade SR?
Od samého začiatku som bojoval za samostatnosť. Stali sme sa mladou Slovenskou republikou. Naplnil sa sen o našom sebaurčení. Osobne som veľakrát zažil, ako sa nám vyhrážali, napríklad „že budeme visieť na kandelábroch po celej Mudroňovej ulici v Bratislave“. Spomínam si aj na to, ako sme hľadali ľudí na kandidátku, pretože sa báli za SNS kandidovať. Obdobie, keď bol premiérom Vladimír Mečiar, vnímam tak, že sa usiloval urobiť pre Slovensko všetko, ako najlepšie vedel. Bol to premiér, ktorý naozaj kontroloval všetkých svojich ministrov, či robia svoju prácu tak, ako majú. Bol tiež premiérom, ktorý Slovensko začal stavať od toho povestného základu. Porovnajte si, čo sa deje na Slovensku dnes, tam nájdete odpoveď…
● Aká bola potom vtedajšia opozícia?
Opozícia bola naozaj voči nám veľmi tvrdá. Ale nikdy to nebolo povedzme také zákerné, ako je to dnes. Dokázali sme si povedať do očí každý svoj názor a zaň sa aj doslova „pobiť“. Nikdy sa však nestalo, aby národ bol taký rozdelený, ako je teraz. Bežní ľudia vtedy žili skutočnou politikou. Jednoducho zaujímali ich veci verejné. Nebolo toľko zákerného svinstva a politické strany mohli uspieť len odbornosťou.
● Ako ste hľadeli na tých, ktorí boli v tom čase proti vzniku samostatnej Slovenskej republiky?
Bol to ich názor. Ja som mal svoj názor. Dodnes som presvedčený, že vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky bolo pre našu spoločnosť tým najlepším riešením. Vtedy sa hovorilo, „že krava sa pásla na našich poliach, ale dojili ju Česi“. Heslo Slovenskej národnej strany bolo: „Cudzie nechceme, svoje si nedáme!“ Toto platí dodnes. Stojím si za tým, že Slováci majú právo na svoj samostatný štát. Som hrdý, že ako zákonodarca som bol pri jeho začiatkoch.
● Myslíte si teda, že väčšina tých, čo boli vtedy proti, sa postupne identifikovala so samostatnou Slovensku republikou?
Myslím si že áno. Za tých tridsať rokov sa Slovensko stalo hrdou krajinou. Pravda je však aj to, že politika ľudí rozdeľuje, zvlášť v tomto postkovidovom čase je národ veľmi znechutený. Prišli neskúsení amatéri bez akýchkoľvek skúseností s riadením štátu. Stačilo, aby mali kopec „prachov“, a mediálna propaganda z nich urobila hrdinov a záchrancov… Ľudia stokrát opakovanej lži uverili a výsledky vidíme, cítime v priamom prenose, každý na vlastnej koži. Pritom je jasné, aby ste štát mohli viesť, musíte byť v prvom rade človek, ktorý v živote reálne niečo dokázal a zároveň vychovaný politik minimálne s ekonomickými či právnickými skúsenosťami.
● S čím podľa vás súvisí tento trend „nepolitikov“?
Ľudia sú dnes ľahko manipulovateľní. Uveria nereálnym sľubom a marketingovým hrám. Veľký vplyv majú médiá, ktoré vedia vyrobiť populárneho lídra aj z neschopného hlupáka! Dnes po troch rokoch žneme, čo si väčšina zvolila, a pociťujeme to všetci… Niekde sme urobili chybu. Doslova nám ukradli či zmanipulovali celé generácie detí. Rodičia im chceli zabezpečiť, aby lepšie žili ako oni. Všetko dostali na podnose, o nič nemuseli bojovať ako my v socializme. Do toho internet a sociálne siete a dnes sa nestačíme čudovať, aké názory majú… Celé rodiny sú rozhádané. Odcudzujeme sa jeden druhému, prevláda závisť a zlo. Obávam sa, či ešte platí to naše povestné slovanské dobro a vítanie hostí chlebom a soľou, alebo je to len rozprávka… Takýmto spôsobom sa pomaličky stráca národná identita…
● Čo by mala ponúkať slovenskej verejnosti súčasná národná politika?
V prvom rade by mala prinášať stabilitu, prosperitu, národné, sociálne a kultúrne témy. Mala by hľadieť na človeka, ktorý na Slovensku žije. Vedieť každému, kto pracoval a pracuje, pomôcť, aby slušne a dôstojne žil. Čo tým chcem povedať? Každý človek potrebuje mať naplnené základné životné istoty. Na to potrebujeme dobre nastavený sociálny a zdravotný systém. Lebo len zdravý a múdry národ môže prežiť. Slovenská národná strana presadzuje národnú politiku na prospech ľudí žijúcich na Slovensku. Zápasíme za Slovensko.
Rozhovor nájdete na 4. strane a je súčasťou úplného znenia SLOVENSKÝCH NÁRODNÝCH NOVÍN.
Musíme spolu zabojovať a zvoliť proslovenskú vládu, ktorá skutočne pomôže ľuďom na Slovensku žijúcim a aj Matici slovenskej.
Voľme SNS.
Voľme č. 15.
S úctou Rasťo Šepták



