Jednou z najväčších tragédií, ktoré postihli mesto Dobšiná, bol vpád Turkov do Dobšinej, ktorý sa odohral v noci zo 14. na 15. októbra 1584. Tieto dramatické udalosti neskôr opísal evanjelický farár Gašpar Piltzius v „Brevis narratio devastationis et dirreptionis Oppidi Topscha, per Turcas factae; Anno 1584, die 14 Octobris.“ (Krátka rozprava o rozvrate a plienení baníckeho mesta Dobšiná fiľakovskými Turkami 14. októbra 1584). Okolo roku 1556 sa mesto Dobšiná dostalo pod vplyv Turkov, čo prakticky znamenalo, že obyvatelia mesta museli Turkom pravidelne odvádzať veľmi vysoké dane. Týmto drahým výkupným si však na istý čas obyvatelia Dobšinej zabezpečili a doslova kúpili mier. Pod nadvládou Turkov žila väčšina obyvateľov vo veľkej biede, a to aj kvôli ich drancovaniu a lúpeniu. Nakoniec, keď už nemohli celú daň splatiť naraz, požiadali Turka, či by daň nemohli splatiť v čiastkach (požiadavka bola nevyhnutná kvôli veľkej biede obyvateľov). No tak ako v súčasnosti, aj v tej dobe, našiel sa jeden podvodný úradník, ktorý čiastku ročnej dane spreneveril a nezaúčtoval. Beg – turecký správca oblasti – to pochopil tak, že bežná ročná daň nie je splatená a pohrozil zničením Dobšinej, ak jej obyvatelia nezaplatia plnú výšku daní. Keď sa vyslanec vrátil do Dobšinej a oboznámil dobšinských radných pánov s vyhrážkami, nik tomu nepripisoval veľkú vážnosť. Všetci už boli zvyknutí na vyhrážanie sa Turkov a nepovažovali turecké ultimátum za hrozbu, preto ani nič nepodnikli. Keď sa to beg dozvedel, okamžite vyslal turecké oddiely do Dobšinej. Turci sa cez málo obývané miesta a po nepoužívaných cestách priblížili k mestu a v noci, okolo deviatej, mesto napadli. V tom čase okolo štvrtej hodiny popoludní sa z lesa domov vracal drevorubač, ktorý zbadal Turkov v neďalekom údolí Ramža. Turci boli na stráži a ticho vyčkávali, kým sa zotmie. Vystrašený drevorubač sa ponáhľal oznámiť túto dôležitú správu miestnemu sudcovi. Sudca, spolu s členmi mestskej rady, bol v tej dobe podľa zvyklostí vo výčape miestnej krčmy. Márne ho drevorubač vyzýval, aby poslal hliadku do údolia, pretože videl medzi stromami ukrytú skupinu tureckých vojakov. Dosť podnapitý sudca ho vysmial slovami: „Sused! Dobre viem, prečo ste prišli sem, chcel by ste sa napiť!“ Turci vtrhli do mesta 14. októbra 1584 večer o deviatej. Vyvliekli z domov holých a polooblečených ľudí. Za obeť im padlo 33 mužov, 66 mladých žien, 10 starých žien, 243 chlapcov a dievčat, ktorých zajali a vzali do otroctva. Ich krutosť potvrdzuje aj tá skutočnosť, že neušetrili ani novorodencov, ktorých vkladali do vreciek a brali so sebou. Keď zistili, že sa niektorí ľudia skrývajú na povalách svojich domov, ani chvíľu neváhali, a tieto domy podpálili. Rabovanie trvalo do tretej hodiny rána. Zajatých, väčšinou bosých ľudí, hnali smerom do Fiľakova. Vo Fiľakove dali begovi podľa tureckého zvyku tretinu koristi. Ostatní sa dostali do vlastníctva vojakov. Malý zvonček na veži dobšinského kostola, dodnes nazývaný „turecký“, aj po niekoľkých storočiach svojím zvonením neprestajne pripomína túto tragédiu. Jediný, kto uveril, že v Ramži videli Turkov, bol evanjelický farár, ktorý utiekol zadným východom do farskej záhrady a skryl sa v neďalekom lesíku. Jeho manželka, ktorá bola po pôrode, už také šťastie nemala a nestihla ujsť. Turci ju odvliekli do zajatia, kde zomrela. Taký istý osud postretol všetkých odvedených Dobšinčanov. Toľko v krátkosti z histórie Dobšinej a jej vypálení Turkami. Dnes mám taký pocit, že sa história znovu opakuje. Nechceme Turkov prijať do Európskej únie a nechceme plniť ich požiadavky, tak nám na výstrahu poslali niekoľko tisíc mladých bojaschopných mužov. Ďalšia niekoľko miliónová skupina je pripravená na hraniciach, ktorá čaká, aká bude naša odpoveď. Možno je to len otázka času (a toto treba brať aj abstraktne), kedy nám začnú vypaľovať naše domy, ale vlastne vo Francúzku už začali. (Autor je predseda Krajskej rady SNS Košice.)
