Čo deň, to iná šoková terapia…
Ozajstnou tragédiou pre Slovensko je pozerať sa na vládny kabinet zložený z odborne podkapitalizovaných jedincov, ktorí sa dostali ku kormidlu v štáte a uverili vlastnej výnimočnosti. Nemožno sa preto čudovať, že koaliční ministri a politici opojení mocou, rýchlo pozabúdali na predvolebné sľuby. Občanov odsunuli na vedľajšiu koľaj, neráčia s nimi slušne ani úctivo komunikovať, len ich každý deň vystavujú neistote a novým prekvapeniam.
To, že mnohým rozhodnutiam vlády občania nerozumejú, je očividné. Sú tak „odborne“ komunikované, že ľuďom doslova dvíhajú tlak. Zo Slovenska sa veľmi rýchlo stáva tlakový hrniec, v ktorom to už poriadne vrie. Chaos, napätie a spoločenskú frustráciu musí vidieť a cítiť aj vláda a aspoň tí koaliční poslanci, ktorí zatiaľ odolávajú chorobe zvanej – mocenská slepota. Nie je však normálne, že sa nikto z koalície neozve a nezazvoní na budíček. Vláda, komisie, štáby rokujú dlhé hodiny, ale bez jasného, razantného a zrozumiteľného manažérskeho výsledku. Dlhočizné neefektívne sedenia len odkrývajú vnútorné konflikty a prinášajú zmätočné rozhodnutia, prípadne nejaké nové kilečká.
Slovenská národná strana poukazuje na kozmetické opatrenia z dielne ministra Sulíka, ktoré sú v tejto ekonomickej situácii asi také užitočné ako poleva bez torty. Inak to ani nemôže byť, keď sa nekomunikuje so zamestnávateľmi, s odborovými zväzmi, všetko sa prijíma narýchlo a bez diskusie a zváženia dôsledkov. Kilečko č. 2 napríklad úplne spochybňuje opodstatnenosť odborov, zbavuje ich základného poslania a práva obhajovať záujmy zamestnancov. Vláda dlhodobo ignoruje tripartitu, sociálny dialóg. Sama sebe si tým podkopáva autoritu a najmä svoju dôveryhodnosť.
Zamerať sa len na rušenie všetkých sociálnych opatrení predošlej vlády či už ide o rekreačné poukazy, minimálnu mzdu, alebo trináste dôchodky je výsmechom do tvárí občanov, živnostníkov, dôchodcov… A je to veľmi chabá pracovná náplň ministrov a koaličných poslancov parlamentu. Nájde sa medzi nimi zopár politicky príčetných a odvážnych realistov? Alebo povedané rečou ešte aktuálneho premiéra – ostanú „poslušne hlasujúcimi opičkami.“



