V časoch Andreja Danka sa Národná rada Slovenskej republiky správala ako parlament, zbor poslaneckých zástupcov voličov, v časoch Borisa Kollára skôr ako predstavenstvo akciovej spoločnosti.
Za toho prvého – predstavte si – sa schôdze otvárali, aj tie mimoriadne, za návrhy poslancov sa hlasovalo, pripomienkovali sa.
Píšem o návrhoch všetkých poslancov. Za toho druhého začala platiť axióma – za návrhy opozície sa nehlasuje.
Začal sa aplikovať základný postulát systému koaličnej moci blázna, jednej totálne neschopnej, hoci, ako sa javí, všetkého schopnej, potom ešte „Expo“ – haluškára a napokon aj dubajského šejka s háremom.
Mimoriadne schôdze sa otvárali veľmi zriedka a ak aj, tak zväčša sa iba odložili do „neviem kedy“.
Národnú radu Slovenskej republiky zaradili stranícke centrály a ich majitelia do predmetov krátkodobej spotreby, takzvaného DKP. A šup – rovno spolu aj s občanmi – voličmi, z ktorých spravili tí štyria úbohé otravné nič. Alebo nanajvýš tak dezolátov a opice, nateraz ešte s hlasovacím právom.
https://www.hlavnydennik.sk/…/porovnavanie…
Ps: lepšie je naozaj raz vidieť na vlastné oči ako 100krát počuť
Okresná predsedníčka SNS Senec Zuzana Škopcová
