Monika Gergeľová: Prečo sú médiá pre nás občanov dôležité?

Vieme, že média sú predovšetkým spoločenský fenomén, ktorý zásadne pôsobí na miliardy ľudí, nezávisle od toho, či si to uvedomujú, alebo nie. Majú média právo zahrávať sa s ľuďmi? Narážam na projekty, ktoré sú neetické či amorálne. Rôzne reality show si dovolia používať človeka menej vzdelaného ako prostriedok k dosiahnutiu cieľa. Je to etické? Kto nesie morálnu zodpovednosť? V súčasnosti v televíziách rezonujú programy, ktorých typickou črtou je dojatie, strach, utrpenie. Tieto médiá sa dlhodobo zameriavajú na to, aby vzbudili u divákoch práve spomínané emócie. Mnohé seriály, reality šou, alebo šou sú plné strastiplných príbehov, nehynúcej lásky, ale aj závisti, neočakávaných udalostí, neznámych chorôb. Snaha médií dojať prináša dôsledky. Zahrávanie sa, umelé vyvolávanie emócií vedie ľudí často k pesimizmu, depresiám a vytvára dojem, že život je len o trápení. Na dosiahnutie cieľa niektoré média používajú často nič netušiacich ľudí, účastníkov programov. Tí si neuvedomujú, že sú bábkami iných. Jedným z motívov účinkujúcich je totiž finančný prospech. Človek je častokrát na úkor financií postavený pred hotovú vec. Ak sa vyskytnú existenčné problémy, človek niekedy potlačí svoju dôstojnosť, a dá prednosť finančnej hodnote. Médiá to vedia zneužiť. Práve tu vidím problém. Možno je namieste otázka, kam človek dokáže zájsť kvôli financiám či falošnej prestíži, zviditeľneniu sa. Ľudia si neuvedomujú, že v takejto hre strácajú dôstojnosť. Stavajú sa do pozície, kedy si iní dovolia nemať úctu k ich osobe. Strácajú omnoho viac, než získajú. O to viac je smutnejšie, že verejnosť to toleruje. Alebo manipulujú média aj s verejnosťou? Morálny vývoj jednotlivca nie je nemenný, možno sa ho učiť po celý život. A médiá majú predsa aj výchovnú funkciu. Na Slovensku, žiaľ, niektoré média vytvárajú u nás ľudí manipulatívne stádovitosť a zameranie len na pôžitky – krása, jedlo, alebo úplný kontrast – chudobu, biedu a choroby. Kde je hranica, čo v žurnalistike ešte je a čo už nie je etické? Kde bola táto hranica pred niekoľkými rokmi, kam sa posunula dnes a kde bude v budúcnosti? Ak by tvorcovia pozorne načúvali ľudom, videli by, že mnohokrát radosť účinkujúcich ,,z ľudu“ nevychádza z ich vnútra a preto si ju kupujú. Hnevám sa na médiá, ktoré svoju silu a moc môžu využívať etickým spôsobom a nerobia to. Nevidia svoje poslanie v hlbšom morálnom zmysle. Potom je otázne naozaj – kam smerujeme? (Autorka je predsedníčka MO SNS Čaňa, okres Košice a okolie.)