POVAŽSKÝ CUKROVAR AKO STRATEGICKÝ ZÁUJEM SLOVENSKA A SKÚŠKA ŠTÁTNEJ SUVERENITY!

Jednoznačne podporujem návrh ministra pôdohospodárstva Richarda Takáča (SMER-SD) o prevzatí vlastníckej kontroly nad Považskými cukrovarmi po tom, čo nemecký „zahraničný investor“ hanebne oznámil, že výrobu v tomto závode ukončuje, ďakujem mu za tento návrh a pridávam k tomu moje stanovisko.

Začnem trochu osobne – starší syn asi pred pätnástimi alebo šestnástimi rokmi pravidelne cestoval každý týždeň vlakom z Bratislavy na severné Slovensko a naspäť. Jar, leto, jeseň, zima, každý týždeň, alebo každé dva týždne. Niekedy v roku 2011 sa raz takto v niektorí nedeľný zimný večer vrátil domov za nami do Bratislavy a povedal:

„To je otrasné pozerať sa z toho vlaku z okna von, všade popri koľajoch len rozbité a rozkradnuté fabriky, jediné, čo tam vidíš v tomto systéme naozaj fungovať je basa v Ilave, tá je perfektne osvetlená a je vidieť, že v tomto systéme funguje naozaj dobre. A ešte Považský cukrovar“.

Mal absolútnu pravdu, lebo presne sem to doviedla tzv. demokracia a tzv. voľný trh, v ktorom vládla miklošovsko – dzurindovská falošná demagogická dogma to tom, že „štát je zlý vlastník“. Po roku 1990 sa naozaj všetok strategický majetok štátu rozkradol. Tzv. zahraničný investor bol pritom v skutočnosti vždy len lúpežný rytier, ktorý si na Slovensku najskôr vyberal všetky štátne výhody a následne išiel lúpiť niekde inde!

Považský cukrovar bol na tejto ceste popri Váhu naozaj dlhú dobu asi jedinou a poslednou fungujúcou fabrikou, ktorú bolo možné z okna vlaku vidieť. Boli za tým kvóty na cukor, ktoré v Európskej únii pre ochranu poľnohospodárov z menších štátov platili do roku 2017 a ktorých zrušenie si Francúzsko a Nemecko na úkor malých štátov ako Slovensko agresívnou politikou vymohli. Malý závod na Slovensku nemeckého výrobcu nezaujímal – ako potenciálnu konkurenciu, ktorá by mu mohla kaziť cenu, ho odstavil už tým, že ho kúpil a presne odvtedy mal uzatvorenie tejto výroby chladne vykalkulované a naplánované presne na dobu, kedy sa minú aj posledné kapacity rentabilne obchodovateľného cukru. Nič iné ako surový biznis týchto zahraničných lúpežných rytierov hrajúcich falošnú hru na investorov nezaujímalo (podobne to dopadlo pri Calexe v Zlatých Moravciach, do ktorého vstúpil Samsung, alebo pri Východoslovenských železiarňach, do ktorých vstúpil US Steel).

Takáto je pravda o tom, že „Slovensko potrebuje zahraničných investorov“ a že „štát je zlý vlastník“, čo neboli nič iné ako prachsprosté liberálne lži šírené dzurindovcami, miklošovcami a ďalšími hospodárskymi vlastizradcami.

ČO JE CUKOR V NÁRODNOM HOSPODÁRSTVE

Teraz už nie osobne ani politicky, ale národohospodársky s tým, čo je najlepšie pre Slovensko. Cukor je v národnom hospodárstve strategická komodita, ktorá má nezastúpiteľnú funkciu v potravinárstve (výroba potravín) a poľnohospodárstve (melasa pre výrobu kŕmnych zmesí), vo farmaceutickom a zdravotníckom priemysle (výroba liekov, liehu, dezinfekcie, náhradná výživa atď.), v energetike (palivá založené na etanole vyrobenom z cukru), v chemickom priemysle s presahom dokonca až do obranného priemyslu (chemicko – priemyselná výroba založená na etanole).

Cukor nie je len potravina – je to základná priemyselná surovina s presahom do viacerých strategických odvetví a súčasť priemyselnej a hospodárskej odolnosti štátu!

Toto si štát plne uvedomoval už v období ČSSR, keď bola cukrová repa pre poľnohospodárov zaradená medzi povinné plodiny v rámci osevných postupov a štát garantoval jej výkup za vopred stanovenú cenu. Týmto spôsobom štát na jednej strane odstraňoval cenové a odbytové riziko na strane pestovateľov a zároveň na strane druhej zabezpečil stabilný prísun suroviny pre cukrovary slúžiace potrebe potravinovej a priemyselnej bezpečnosti obyvateľstva (nehovoriac o tom, že cukor a jeho priemyselné produkty sa v časoch ČSSR so ziskom dokonca vyvážali)!

ČO JE POTREBNÉ TERAZ UROBIŤ A V ČOM JEDNOZNAČNE PODPORUJEM MINISTRA RICHARDA TAKÁČA

1. štát musí prevziať vlastnícku kontrolu nad Považským cukrovarom

2. modernizovať a stabilizovať technologickú a energetickú základňu tohto priemyselného závodu s cieľom zlepšiť efektivitu (osobne verím tomu, že zahraničný investor vedomý si toho, že tomuto závodu ukončí činnosť, neinvestoval do jeho modernizácie žiadne relevantné prostriedky)

3. rozšíriť výrobu napríklad aj o farmaceutický a zdravotnícky materiál

4. zabezpečiť surovinové zdroje prostredníctvom viacročných zmlúv s pestovateľmi – zmluvne garantovať výkup cukrovej repy v dostatočných objemoch za spravodlivú cenu (inšpirované systémom z ČSSR) a uprednostniť pri tom slovenských poľnohospodárov – takéto opatrenie je veľmi jednoducho a efektívne realizovateľné a dokonca ani EÚ nemôže proti tomu protestovať, pretože výrobný podnik (hoci v štátnych rukách) nie je vo svojej výrobnej politike viazaný zákazmi EÚ, ktoré musí rešpektovať vláda

4. zabezpečiť odbytové prostredie – prevziať doterajšie odbytové kapacity výrobcu a doplniť ich napríklad aj o odberateľov z verejného sektora – ak sa bavíme o rozšírení kapacít o farmaceutickú a zdravotnícku výrobu, tak hovoríme napríklad o odbere v nemocniciach a zdravotníckych zariadeniach – proti tomu rovnako nemôže EÚ protestovať

ZÁVER

Tridsašesť rokov vývoja jednoznačne ukázalo, že v oblasti strategických záujmov štátu sa Slovenská republika nemôže spoliehať na falošné liberálne heslá o tom, že „trh vyrieši všetko“. Vývoj ukázal, že nevyrieši a toto poznanie je o to významnejšie, ak hovoríme o takej strategickej oblasti ako je zabezpečenie potravinovej bezpečnosti a základných surovín potrebných pre fungovanie hospodárstva.

Okamžitým efektom pri prevzatí vlastníctva Považského cukrovaru by bolo nielen udržanie pracovných miest, ale Slovenská republika by jednoznačne strategicky posilnila svoju pozíciu v oblasti zabezpečenia strategických surovín pre naše domáce hospodárstvo, posilnili by sa odberateľské vzťahy so slovenskými poľnohospodármi a domáci odberatelia by získali spoľahlivého dodávateľa so stopercentným štátnym vlastníctvom.

Takýto krok by tak bolo jasným potvrdením toho, že Slovenská republika v strategických oblastiach berie svoju hospodársku, potravinovú a národnú bezpečnosť naspäť do vlastných rúk. Pretože nie „zahraničný investor“, ale len Slovák ako vlastný domáci pán si dokáže na Slovensku urobiť poriadok!

ZA SLOVENSKO!

Dagmar Kramplová

podpredsedníčka SNS

poslankyňa NR SR